 Vnímate stres? Keď sme v jednom tempe, keď nevieme čo skôr... A v týchto dňoch sa k tomu pridáva aj stres z nepoznaného, z toho, že nevieme čo bude a ako bude. My dospelí máme často stres.
Stres vnímame ako niečo negatívne, ale on je možno prekvapivo – aj užitočný. Pomáha nám prežiť najmä v nebezpečných situáciách. Okrem toho sa vďaka stresu dokážeme aj lepšie sústrediť... to všetko je v poriadku, ak stres prežívame krátkodobo. Problém nastáva, keď stres prežívame pridlho a často. A čo deti? Všímate si stres aj u nich? Nemyslím len ten taký „klasický“ pred písomkou. Ale taký stres podobný tomu nášmu „dospeláckemu“ – stres z nepoznaného, stres z toho, že nemám veci pod kontrolou... Ako a prečo vzniká stres u detí? Škodí im? Kedy dieťa prvýkrát môže pocítiť stres? Na tieto otázky treba začať hľadať odpoveď v tom najútlejšom čase života – a to u novorodencov. Novorodenci majú maličký mozog, ktorý spracováva a vníma informácie zo svojho bezprostredného okolia. Ak novorodenecký mozog vyhodnotí, že všetko je v poriadku, že môže byť v kľude – že na jeho potreby (hlad, plač...) niekto okamžite zareaguje, tak postupne tak ako rastie sa mu prepájajú neurónové spojenia. Práve tieto neurónové spojenia sú dôležitým základom pre rozvoj schopnosti ako napríklad pamäť, sebakontrola, ale aj vzťah k ľuďom a k sebe samému. Jeho telo je v pohode, vždy niekto príde ak je hladný, ak sa zľakol alebo mu je nepríjemne. Mozog nevysiela signály stresu. Čo sa ale stane, ak mozog novorodenca vníma, že nie je všetko ok? Že na jeho potreby neprichádza nikto, kto by mu ich nasýtil? Že v jeho bezprostrednej blízkosti akoby nik poriadne nereagoval na jeho plač? Takýto mozog začne vysielať signály, že niečo nie je v poriadku, že je v ohrození a že je v nebezpečenstve. Týmto sa spúšťa prvá stresová situácia. A stres prežívaný v detstve má zásadný vplyv na celý život. Deti nemajú schopnosť ukľudniť sa samé. Nemajú na to vyvinutý mozog a potrebujú pomoc rodiča. Potrebujú niekoho, kto ich upokojí, zoberie na ruky, vysvetlí, utíši. Jednoducho nenechá ich v strese a osamotené. Ak k tomu nepríde - ak nikto nereaguje na plač, ak rodič nezareaguje včas (alebo žiaľ, vôbec), hladina kortizolu (čo je hormón stresu) vybehne u dieťaťa a je dlhodobo zvýšená. U detí trvá dlhšie, než znova klesne, čiže sú dlhšiu dobu v strese. Nevedia sa ukľudniť samé. Prvý následok nesýtenia potrieb u novorodencov je teda prežívanie stresu a pocitu ohrozenia aj v bežných situáciách. Pretože ak sa dieťa dlhodobo ocitá v strese, jeho mozog vysiela signály stresu aj keď nemusí. Na situácie a udalosti reaguje prehnane - je vystresované aj v situáciách, ktoré u iných ľudí nevyvolávajú žiaden stres ani nebezpečenstvo. Druhým následkom častého ranného stresu sa ukáže v budúcnosti. Tieto deti veľmi ťažko budú udržiavať pozornosť (to sa prejaví veľmi skoro), budú s veľkou pravdepodobnosťou prchejšie a najmä ich schopnosť riešiť konflikty a hádky bude nízka. Takéto deti majú mnohokrát problém zapamätať si už aj básničky, ľahko sa nahnevajú a nevedia v pokoji vyriešiť obyčajné hádky. Dostávajú sa do zbytočných problémov a hádok - sú výbušné. A do tretice, takéto deti sa naučia, že sa ťažko hľadá dôvera v druhých ľuďoch. Ich vzťahová väzba je narušená. Sú pripravené kedykoľvek bojovať a nedôverovať. Sú v neustálom napätí a strehu. V svetle týchto poznatkov pamätajme, že prvé a najdôležitejšie obdobie detí je v rannom detstve. To, čo dieťa zažije pred nástupom do škôlky, ako my rodičia reagujeme na detský plač, únavu, ako mu pomôžeme spracovať nepríjemné zážitky...to všetko bude mať na neho vplyv. Ovocie nášho vzťahu sa ukáže veľmi rýchlo. Preto Vás chcem povzbudiť, aby ste aj v časoch, kedy samy prežívate istú mieru stresu a frustrácie, nezabúdali na to, že aj deti dokážu prežívať stres. Nedokážu ho však spracovať samy, ale potrebujú k tomu nás rodičov. Láskou a pozornosťou vychovávate dieťa k spokojnému životu.  Čo spája ľudí ako Picasso, Edison, James Watt alebo Tesla či mnohých iných? Čo ich spája aj s našimi deťmi? Áno, okrem iného boli výnimoční, boli múdri, boli pokrokoví a najmä - nebáli sa byť kreatívnymi. Boli kreatívnymi ľuďmi so srdcom pre nové nápady a veci. Boli tvorcami nekonvenčných a neuveriteľných vecí. Tvorivosť/kreativita je schopnosť presiahnuť videné, zaužívané či narúšať starý spôsob a starý systém nielen v sebe, ale aj v okolí. Kreativita je schopnosť riešiť problémy alebo vytvárať nové veci novým spôsobom. No wau, nechceli by ste byť aj vy tvoriví? A čo vaše deti? Považujete ich za kreatívne? Radi vymýšľajú a prichádzajú s neuveriteľnými nápadmi? A pritom im vôbec nevadí, že sa nedajú (zatiaľ) zrealizovať? Tvorivosť a kreativita je to, čo dáva vyniknúť ľuďom a ich nápadom. Vedeli ste, že kreatívni ľudia majú množstvo nezvyčajných myšlienok, vytvárajú stále nové osobné objavy ( s nimi sa ale nezvyknú zdôverovať, postupne vyplávajú na povrch) a práve vďaka svojej nevšednej kreativite sa pozerajú na svet, na funkčnosť vecí inou perspektívou? Ak si zoberieme kreativitu zo strany podmienenosti inteligencie, tak zistíme, že psychológovia veria, že inteligencia zohráva veľkú úlohu v tvorivosti. Zistili, že vysoké IQ je potrebné pre kreativitu, ale na druhej strane, nie všetci ľudia s vysokým IQ sú kreatívni. Kreativita potrebuje, aby sme proti nej nebojovali univerzálnymi názormi a myšlienkami na problémy. Potrebuje svoj priestor. Doprajte svojim deťom podnetné prostredie. Aké je to prostredie? Je to také, ktoré im ponúka nové spôsoby myslenia, nové tvorenie, riešenie a hranie sa. Moje deti mali možnosť zahrať sa, premýšľať a vymýšľať so super kockami EVERBLOCK. Strávili tak niekoľkohodín práve v tvorivosti a vytvárania nápadov. Aby teda tvorivosť, kreativita mala svoj priestor na rozvíjanie, je potrebné, aby sme ju v sebe, či v deťoch “nezabili”. Ako na to?
 Vedeli ste, že modrá farba je práve tou farbou, ktorá podporuje kreativitu? Pretože modrá farba je spojená s prírodou, mierom a pokojom. Vyvoláva u ľudí pocit bezpečia a kreativity. Asi sa zhodneme na tom, že Edison, Tesla, Watt alebo Picasso boli výnimoční ľudia s výnimočným pohľadom na svoje okolie. Výnimočnosť a tvorivosť však nebola len ich výsada. Každý z nás má výnimočnosť myslenia a tvorivosť. Je to inšpirujúce tak, ako jej nositelia. A ja by som si priala, aby sme dokázali vychovať čoraz viac inšpiratívnych ľudí. Vieme, že média, internet, tablety, mobily znamenajú nepretržité informácie a sú súčasťou dnešného sveta. Môžeme sa im brániť, obmedzovať ich, ale nevyhneme sa im úplne. Ani deti. Môžeme sa dočítať, ako zle vplývajú na naše deti a aké negatíva to má na ich vývoj, psychiku a vzťahy.
Často sa stane, že z bežného niekoľkominútového detského pozernia tabletu sa stane niekoľkohodinová každodenná záležitosť. Čo s tým? Zrušiť, zakázať tablet úplne? Nemusíte ich úplne zrušiť, ale skúste sa na ne pozrieť ako na súperov, ktorý berú čas vám aj vašim deťom. Berú si vašu pozornosť, pozornosť detí, ktoré potom majú problém preorientovať sa na vlastných rodičov a komunikáciu s nimi. Prečo? Pretože ich myseľ je zaprataná reklamami, hudbou, videami a počítačovými hrami. Aby sme nehovorili o médiách, internete len ako o najväčšom zle v našich rodinách, musíme spomenúť, že správne a rozumné pracovanie, sledovanie médií môže byť prínosné pre deti. Keď sa totiž múdro kontrolujú, deti sa naučia nové veci a nakoniec ich aj naučia kontrolovať svoj voľný čas. Problémom je, že je ťažké nájsť a odkontrolovať rozumné a bezmyšlienkovité vnímanie, nasávanie všetkého, čo nám príde k nám domov prostredníctvom internetu alebo televízora. Nemá byť cestou úplný zákaz internetu a televízora, ale jeho správne a prínosné využívanie. Ako teda na televízor, internet a počítačové hry? Ako si z nich spraviť sluhov a nie pánov ? 1. Kontrolujte k akým filmom, programom, hrám a internetovým stránkam majú deti prístup. Stanovte si, čo chcete, aby deti pozerali a čo aj naozaj budú pozerať. Aké programy, aké hry budú deti hrávať. Rozhodnite sa, čo vás rozveselí, pričom si oddýchnete ako rodina. A najmä, pri akých filmoch, hrách nebudú vaše deti zbytočne zahltené agresivitou, strachom alebo nepochopením situácií. 2. Sledujte a kontrolujte čas, ktorý dieťa strávi pri internete. Porozmýšľajte a spolu s deťmi sa rozhodnite, či čas, ktorý ste vy ako rodina alebo vaše deti strávili pri počítači či tabletom, ste nemohli stráviť inak. Takýmto spôsobom vediete deti k vedomiu rozhodovať sa, prijímať čo je dobré, odmietať zlé, prijímať inšpiráciu a odmietať konzum. Naučíte tak deti, že čas je krátky, aby ho strávili len bezduchým prijímaním nedôležitých informácií. 3. Majte doma len jeden televízor, ľahšie ustriehnete kto koľko pozerá a čo sa pozerá. Ak sa deti hádajú pri tablete či televízore, počítači, upozornite ich maximálne dvakrát a potom televízor vypnite, tablet zoberte… Pravidlo, že deti pozerajú bez hádok alebo vôbec vám uľahčí predchádzať nezhodám. Nedovoľte, aby sa deti hádali kvôli tabletu alebo televízoru. 4. Vždy, keď máte pocit, že vaše deti pozerajú veľa alebo sa hrajú dlho, vtedy stačilo. Verte svojim pochybnostiam o dĺžke času a vnútornému zhodnoteniu. Ak sa v tom strácate a neviete, kedy a koľko času strávili deti na tabletoch, stanovte si pravidlá. Napríklad každý deň 20min. Ak si čas minú, nedajte im ho navyše. Očakávajte, že budú zo začiatku protestovať a skúšať, aby ste im čas natiahli aspoň o pár minút. Nenechajte sa obmäkčiť a trvajte na dohode. Buďte pevný a vytrvalý vo svojom rozhodnutí. Naučíte svoje deti disciplíne, naučíte ich, že dohoda platí a vaše slovo je pevné a nemenné a napokon vám táto zdanlivo ťažšia cesta prinesie pokoj. Prečo by sme mali dohliadať na množstvo času stráveného nad tabletom, televízorom najmä u malých detí? Média, televízor, tablet ponúkajú inú realitu akou je tá, v ktorej žijeme. U detí, najmä tých malých platí, že to, čo vidia je pre nich realita. Uveria tomu, čo vidia, uveria tomu, čo je pre nich presvedčivé. Čo vidia a v čo veria vďaka internetu a televízií? Vidia vtipných hrdinov, vyriešené problémy bez námahy, umelú dokonalosť, falošné šťastie či vulgarizmy. Zamyslime sa, aká je umelecká hodnota programu? Je to nezmyselná zábava alebo umenie, ktoré vytvára radosť, inšpiráciu? Akých hrdinov, “celebrity” sú nám a deťom predstavované? Čo dosiahli? Za čo si zaslúžia takúto pozornosť? Načo sú nám reklamy? Čo sa v nich sľubuje? Ľahko vyriešiť problém, vlastné pohodlie, spoločenské prijatie, potešenie a nekonečné užívanie… Čo chceme, aby naše deti videli? Aký obraz o svete, vzťahoch, komunikácií to v nich vytvára? Okrem iného dopad prílišného užívania internetových zariadení spôsobí, že deti vo všetkom budú hľadať adrenalín, súťaživosť, rýchlu zábavu a pocit, že ich niekto musí zabávať. Prestanú vnímať voľný čas ako možnosť na čítanie, kreslenie, hranie sa, rozmýšľanie sa, zdravé nudenie sa… Budú očakávať, že niekto / niečo ich “prázdny čas” vyplní. Ak sa vám rodičom podarí odkontrolovať koľko, kedy a čo sa pozerá a hrá na mobiloch, tabletoch, naučíte svoje deti veľa. Naučíte ich správne využívať čas, komunikovať s rovesníkmi aj s vami. Naučíte ich sebadisciplíne, rozvíjaniu vlastných koníčkov a zručností. Deti budú v konečnom dôsledku spokojnejšie a aj pokojnejšie, pretože nebudú rušené televízorom, nepretržitou hudbou, tlakom informácií a falošnými predstavami o svete, vzťahoch a morálke. A to najdôležitejšie - deťom nezoberiete možnosť premýšľať, tvoriť, uvažovať a rozvíjať sa. Prajem Vám, aby ste spolu s deťmi dokázali správne využívať čas, oddych a nájsť balans medzi svetom inernetovým a tým ľudským. Blíži sa koniec školského roka a deti donesú vysvedčenie so známkami. Niektorí rodičia budú spokojní, iní možno menej. Známky majú odzrkadľovať vedomosti detí. V tomto článku alebo nebudem písať o tom, aby sme známky nebrali príliš vážne a aby sme deti netrestali za zlé známky. Chcem sa spolu s vami zamýšľať nad významom známok, nad tým, ako to funguje v iných krajinách a kedy, z akého dôvodu vzniklo známkovanie? História známkovania Prvé správy o známkovaní pochádzajú až z obdobia otrokárskej spoločnosti a staroveku. Dokazujú to kresby na stenách, ktoré znázorňujú napríklad trestanie žiakov palicou. Takéto kresby poukazujú na to, že už v tej dobe existovalo hodnotenie a motivácia aj keď v inej podobe. V staroveku existovali takzvané lokácie, ktoré mali byť akousi motiváciu pre učenie a odrážali to, ako sa žiak učil. Lokácie boli totiž miesta pre žiakov v triede, ktoré im boli pridelené podľa výsledkov učenia. Lavica vpredu bola zvyčajne určená pre najlepších žiakov, pričom zlá práca žiakov bola hodnotená lavicou, ktorá bola umiestnená za rohom či úplne vzadu. Ján Amos Komenský sa zameriaval na to, čo má byť hodnotené a nie ako. U neho sa nenachádzajú zmienky o hodnotení známkami. Podľa neho totiž hlavnou prácou učiteľov je doviesť žiaka k dokonalosti učenia a nie ho opakovane triediť a klasifikovať. Hovoril, že žiak má zvládnuť nové vedomosti a vedieť ich aj uplatniť. V tom čase sa už známkovalo. Bohatým sa nepáčilo, že k vedomostiam a vzdelávaniu by mali mať prístup aj chudobní. A tak sa systémom hodnotenia a klasifikácie žiakov stal nástrojom segregácie. Deti jednotlivých sociálnych tried sa delili aj prospechom. Zmeny priniesla Mária Terézia štátnou normou pre Uhorsko pod názvom Ratio Educations (rok 1777). Okrem práva na vzdelanie pre všetky sociálne skupiny táto štátna norma zaviedla vysvedčenie, ktoré dostal žiak pri odchode domov zo školy. Prospech sa klasifikoval štyrmi stupňami: veľmi dobrý, dobrý, prostredný a slabý. Pretrvávalo hodnotenie rôznymi znakmi a používali sa obrázky kresieb ako napr. osol, sviňa a telesné tresty. Od tohto obdobia až do obdobia 70. rokov 20. storočia školské hodnotenie prešlo zmenami tak, ako sa vyvíjala spoločnosť a jej potreby. Vznikali hodnotiace stupnice, ale stále fungovali tresty telesné a hodnotenie známkami. Hodnotiace stupnice obsahovali štyri alebo päť stupňov hodnotenia, vytvárali sa skúšobné a klasifikačné poriadky. V 90. rokoch dvadsiateho storočia sa u nás hodnotili žiaci na základných školách výlučne klasifikáciou známkami. Začali sa však ozývať pedagógovia a psychológovia, ktorí nepovažovali za najlepšie hodnotenie žiakov práve formou klasifikácie - známkovania a chceli presadiť využívanie širšieho slovného hodnotenia. V tom čase prebiehali diskusie o vplyve známkovania na žiakov. A tak sa v školskom roku 1988/1989 forma slovného hodnotenia začala uplatňovať v prvom ročníku základnej školy a od školského roku 1994/1995 vznikla alternatíva slovne hodnotiť žiakov počas druhého až štvrtého ročníka (ak to požaduje vedenie školy). Známkovanie žiakov je istá forma motivácie a posúvania deti vpred. Klasifikácia detí vytvára konkurenčné prostredie pre žiakov a má svoje výhody, ale i nevýhody. Aká je objektivita známkovania? Hodnotia sa reálne vedomosti žiakov - najmä tých malých žiakov? Nevstupuje do procesu známkovania, testov, písomiek, ústneho skúšania nervozita detí, ich emocionálny stav a možnosť sústredenia sa? Ako by vyzeral žiacky život na základných školách, ak by sa na prvom stupni hodnotilo slovne? Práve slovné hodnotenie je viac motivujúce a viac odzrkadľuje snahu dieťaťa. Pretože nie vždy výsledok zodpovedá tomu, ako sa žiak snažil, ako veľmi chcel a ako sa sústredil. Proces hodnotenia známkami tu budeme mať zrejme dlho. Vy ako rodičia veľmi dobre viete, ako známky vplývajú na vaše dieťa a do akej miery ho motivujú. Ako je to s hodnotením žiakov v niektorých krajinách sveta? Poľsko - žiaci nastupujú do školy v 7. rokoch, pričom hodnotenie žiakov pre prvý až štvrtý ročník základnej školy platí pre najlepšiu známku 6 a najhoršia známka je 1. Nemecko - nemá jednotný školský systém a líši sa podľa jednotlivých spolkových krajín. Začiatok školskej dochádzky je od 6 rokov. Do štvrtej triedy deti nedostávajú polročné vysvedčenia. Nemecko má jednotnú skupinu známkovania a neskôr používajú bodový systém. Čína - deti absolvujú vstupné testy do základnej školy už v materskej škole. Ak chcú číňania svoje dieťa dostať do tých najlepších základných škôl, musia mať svoj životopis, ktorý bude zaujímavý. Deti majú pred prijímačkami do základných škôl svojich špeciálnych učiteľov, ktorí ich pripravujú. Deti potrebujú potvrdenia o ich schopnosti a výnimočnosti (napr. o ich hre na hudobný nástroj, jazyk…). Žiaci na základnej škole sa učia už 10 hodín denne. Fínsko - deti chodia do školy ako sedemročné. Nerobia si domáce úlohy do doby, pokiaľ nie sú -násťroční. Zaujímavosťou je, že rozdiely medzi najlepšími a najhoršími študentmi sú najmenšie na svete. Čo sa týka učiteľov a ich výberu - Fínsko má možnosť vyberať si najlepších z prvých 10% najlepších absolventov. Deti nemajú písomky ani skúšky, nie sú testované a nijakým spôsobom merané počas prvých šiestich rokov ich vzdelávania. Majú len štandardizovaný test, ktorý je ale povinný pre všetky deti, ktoré dovŕšili šestnásť rokov (je to niečo také, ako u nás monitor deviatok základných škôl). To, že tento výnimočný školský systém funguje, dokazujú celosvetové testovania. Ich žiaci sa pravidelne umiestňujú na prvých miestach v matematike, čítaní a vedeckých disciplínach. Rusko - na ruských školách je iná stupnica hodnotenia ako u nás. V Rusku je na päťstupňovej škále hodnotenia najlepšia známka 5 a najhoršia 1. Taliansko - na školách sa požadujú známky na konci vyšších ročníkoch. Je zrejmé, že proces výučby a známkovania sa líši od krajiny, od tradície a od požiadavky spoločnosti (laickej i odbornej). Naše deti žijú slovenské školstvo, kde je nastavený istý model hodnotenia - klasifickácie detí. Či je efektívny a správny, vieme do istej miery posúdiť aj my rodičia. Pri známkach však treba mať na pamäti, že známka odzrkadľuje skôr daný výkon a nie dlhodobú snahu u dieťaťa. Pretože aj my nedosiahneme vždy 100% výkon, stačí, ak sa zle vyspíme, ak nás bolí hlava a hneď naša produktivita klesá. Tak podobne je to aj u detí. Trápia ich malé aj väčšie starosti, riešia svoje miesto medzi spolužiakmi, môžu mať zlú náladu a toto dokáže ovplyvniť aj výslednú známku. Pomýli sa v písomke a je to označené za chybu. A za chyby sa dostávajú zlé známky. Aby sa dieťa vyhlo zlým známkam, bude sa snažiť nespraviť chybu. Avšak chybami sa deti učia a napredujú. Nestane sa cieľom vedomosť a jej využitie, ale práve jednotka. Známky sa stávajú vonkajšou motiváciou, aby sa dieťa učilo. Pre život, pre vzdelávanie, pre bystrosť a schopnosť narábať s novými poznatkami, chuti učiť sa, je potrebné, aby si dieťa zachovalo tú prvácku radosť z učenia a vnútornú motiváciu. Cieľom učenia má byť totiž vedomosť a nie známka. Použitá literatúra:
www.mpc-edu.sk https://www.smithsonianmag.com/ MÁTEJ, J. et al. 1976. Dejiny českej a slovenskej pedagogiky.  Ľudia často považujú hnev za niečo zlé, nevhodné a snažia sa ho aj u detí limitovať. Snažia sa ho potláčať a učiť to aj svoje deti. Hnev je však emócia, je to prirodzená reakcia ľudí, každého nás a aj detí. Ony ho však na rozdiel od dospelých nevedia zvládať dostatočne alebo skoro vôbec. Prepadnú ich emócie, hnev premkne ich telo a prestanú sa ovládať. Nahnevané dieťa nemá veľa možností, ako svoju frustráciu prejaviť. Jednoducho sa hnevá. A tento hnev vyjadrí buď verbálne alebo svojím správaním. Ako ste sami určite spozorovali, detský slovník nie je natoľko pestrý, aby svoj hnev len verbalizovali. Ako teda von z tohto kruhu hnevu, hádzania sa o zem, kriku a hluku? Kľúč majú v rukách rodičia.
Tak poďme od začiatku, povedzme si, ako dieťa v jednotlivých etapách života prejavuje svoj hnev a ako a či vôbec má rodič zareagovať. Priblížme si hnev a jeho frekvenciu v našich životoch.
Môže a má toto rodič tolerovať? Ako sa má zachovať? Má zareagovať? Máme sa snažiť, aby dieťa neprejavovalo hnev? Hnev je prirodzená reakcia na podnety okolia, ktoré v človeku vyvolávajú frustráciu. Tieto negatívne pocity sa derú na povrch ako forma hnevu. Hnev človek nedokáže dlhodobo udržiavať vo vojom vnútri. Preto sa snažíme - aj my dospelí, ale aj deti naučiť ako zvládať svoj hnev a ako ho správne prejaviť. Tým, že hnev nie je možné dlhodobo potláčať, veľmi sa mýlime ak vyžadujeme alebo očakávame, že naše deti sa nebudú hnevať. Očakávame, že ak by sa aj hnevali, tak tento svoj hnev nemajú prejavovať. Ak odmietneme detský hnev a jeho prejavy, vlastne dieťa nútime, aby svoje pocity potlačilo hlboko do svojho vnútra. Ak dieťa vedieme k tomu, aby svoj hnev neprejavovalo, pocit krivdy, hnevu a nutnosť potláčania a popierania narastá v detskom vnútri. Dieťa to pod naším nátlakom dokáže, ale tento nahromadený hnev a jeho zakázané prejavy sa raz vyplatia. Vyplavia sa a spôsobia problémy. Následok toho bude, že keď dieťa vyrastie, nebude sa vedieť ovládať a zvládať svoj hnev. Okrem núteného potláčania hnevu a jeho prejavov sa rodičia často nechajú “nakaziť” detským hnevom. V tom nakazenom hneve nakričia na svoje deti, ktoré sú úplne bezmocné. V tom strese a prekvapení deti zastavia prejavy svojho hnevu. Kam sa ale stratí tento hnev a jeho prejavy? Do vnútra, do svojich spomienok, reakcií, do svojho srdca. Ako “bonus” si tam deti uložia aj hnev svojho rodiča. Tak ako teda? Ak nútime dieťa potlačiť svoj hnev, nevedieme ho správne. Ani ak ho zastrašíme vlastným hnevom. Je teda potrebné, aby sme dieťa naučili správne zvládnuť hnev a vyriešiť ho. Toto učenie je dlhodobá cesta a nemôžeme očakávať, že sa ju dieťa naučí hneď a rýchlo. Je to pomalý proces, pretože dieťa začína mať schopnosť zvládať svoj hnev až okolo siedmeho roku života. Čo dovtedy? Nebrániť prejavom hnevu, aby si dieťa neutvorilo takzvané pasívno-agresívne správanie. To vzniká vtedy, keď dieťa nezdravo pod nátlakom potláča svoj hnev a jeho prejavy. Je to podvedomé správanie, kedy sa dieťa správa tak, aby nahnevalo každého, koho považuje za autoritu. Robí presný opak, čo sa od neho očakáva. Pasívno-agresívne správanie je opakom otvoreného prejavu hnevu. Dieťa teda nepriamo prejavuje svoj hnev, čo býva zložitejšie a náročnejšie nielen pre dieťa, ale aj pre okolie. Dieťa si častokrát ani neuvedomuje, že sa správa tak, aby nahnevalo svojich rodičov. Napríklad pocikávanie sa - hoci sa naučilo chodiť na toaletu. Dieťa tým vyjadruje svoj hnev. Čím viac ho rodičia budú nútiť, aby neprejavovalo svoj hnev, tým častejšie sa bude pocikávať. Prečo? Aby nahnevalo svojich rodičov. Rodičia teda majú za úlohu správne naučiť prejavovať hnev u svojich detí. Doprajte deťom primerané prejavy hnevu. To sú také, ktoré neubližujú sebe ani iným. Nechajte ho kľudne v izbe, nech sa vyplače, vyzúri slzami, roztrhá papier, buchne do vankúša, či aj zakričí. Ak potrebuje, nechajte ho tam. Ak cítite, že dieťa by potrebovalo vašu prítomnosť, ponúknite mu ju. Opýtajte sa ho, či môžete byť pri ňom bez toho, aby ste mu niečo vysvetľovali, ukľudňovali… Rešpektujte dieťa a jeho želanie. Ďalším dôležitým krokom ako zvládať detský hnev je to, že sa nenakazíte ich hnevom ani jeho prejavom. Prajem Vám, aby ste boli aj v ťažkých situáciach láskavý a zásadový. Láska a láskavosť prinesie dieťaťu vedomie, že je prijímané a milované stále, aj vtedy, keď sa hnevá. Zásadovosť a náročnosť prinesie dieťaťu túžbu zlepšovať sa. Keď sa opýtate ktoréhokoľvek rodiča, či miluje svoje dieťa, každý odpovie áno. Každý rodič miluje svoje dieťa. Aj napriek tejto láske rodičov sa môžme stretnúť deťmi, ktoré majú pocit, že im nikto nerozumie, že ich rodičia neľúbia a že im na nich vlastne nezáleží.
Prečo má dieťa odrazu pocit, že ho rodičia nemilujú, že nie je prijímané a že mu nerozumejú? Kedy a ako sa toto udeje? Sú za tieto pocity detí zodpovední rodičia? Zlyhali vo výchove? Niečo zanedbali? Pri rozuzlení tohto pocitu, kedy sa dieťa necíti milované a prijímané, poďme rozmotávať vzťahy a emócie od začiatku… … Väčšina rodičov má predstavu o svojom dieťati, vie, aké talenty majú ich deti, čo ich poteší, čo ich povzbudí, čo rozhnevá… Rodičia aj vďaka tomu, že dieťa poznajú a milujú ho, majú na neho najväčší vplyv. Nie je nič silnejšie, ako vplyv rodičov na svoje dieťa. Vzťah rodič a dieťa determinuje všetko - aj to, či je dieťa šťastné, či má pocit istoty, dôvery, či sa dokáže socializovať, hrať sa, komunikovať… V tomto najdôležitejšom vzťahu si rodič a dieťa prejavujú lásku, ktorá je tá najdôležitejšia. Prečo? Pretože všetko ostatné v čom nie je láska, každý zákaz, každé výchovné gesto, slová, disciplína bez lásky, prináša problémy, smútok a sklamanie. Dieťa potrebuje stále nanovo zažívať lásku rodiča. Aj v prísnych slovách, aj v disciplíne, aj v náročnosti má byť láska. Bezpodmienečná láska. Vo všetkom, v čom dieťa vyrastá má byť láska. Ak chýba, tak disciplína je len obyčajný dril dieťaťa, náročnosť bez lásky je len prísnosť bez súcitu a prijatia… Dieťa potrebuje prijímať a cítiť bezpodmienečnú lásku. Pretože má v sebe “citovú nádrž”, ktorá je prázdna a rodičia ju majú naplniť. Chyba nastáva, ak rodičia netušia, že hoci lásku cítia, nevedia ju preukázať. Tu sa to teda mení a začína, tu nastáva pocit dieťaťa, že v skutočnosti nie je milované. Ak rodičia ľúbia svoje deti, ale to nevedia preukázať. “Citová nádrž” sa prestáva napĺňať a rodičia to nemusia zistiť. Ako teda naozaj napĺňať “citovú nádrž” dieťaťa? Tak, že rodičia svoju bezpodmienečnú lásku preukázujú dieťaťu rôznymi spôsobmi:
Telesný kontakt potrebujú aj chlapci, aj dievčatá. Potrebujú pohladenie, objatie, nosenie na rukách, pritúlenie sa. Chlapci prijímajú do jedného roku v priemere päťkrát menej telesných prejavov lásky ako dievčatá. Pričom potreba telesného kontaktu je u chlapcov najväčšia práve v útlom veku. Ak dieťa vyrastá v rodine, kde má nasýtenú túto potrebu telesného kontaktu, vyrastá z neho spokojné, sebavedomé, šťastné dieťa, ktoré komunikuje bez problémov. Telesný kontakt - pohladenie, držanie za ruku, nosenie… je najviditeľnejší spôsob, akým rodičia prejavujú lásku voči svojim deťom. Aktívne počúvanie a pozornosť znamená, že dieťaťu venujeme neprerušovanú pozornosť, aby sa cítilo v tej danej chvíli dôležité a prijímané. Že rodič vie, čo hovorí a rozumie dieťaťu. Prostredníctvom rodičovskej pozornosti a počúvania dieťa získava pocit vlastnej hodnoty, základy zdravého sebavedomia. Pozornosť a počúvanie je nutné nielen vtedy, keď to dieťa potrebuje a nielen vtedy, keď na to máme čas. Aj pre toto je venovanie pozornosti a sústredeného aktívneho počúvania náročné. Zaberie nám to najviac času, energie, ale počúvať a venovať sa dieťaťu je nesmierne dôležité aj pre nás. Spoznávame tak dieťa a priamo mu slovami a svojou bytosťou preukazujeme našu lásku. To, ako vníma dieťa samo seba a svoje okolie závisí práve od toho, koľko času rodič venuje dieťaťu, koľko chvíľ má dieťa pre seba a svojich rodičov. Bez rodičovskej pozornosti a počúvania sa dieťa stáva úzkostlivé, neisté, zle komunikujúce a nepovšimnuté. Očný kontakt je priamy pohľad do očí dieťaťa. Dieťa, ktoré vie nadviazať očný kontakt s rodičom, je prostredníctvom neho ubezpečované, že je milované a prijímané. Prostredníctvom neho dokážu nadväzovať komunikáciu s dieťaťom. Rodičia majú často zvyk, že využívajú očný kontakt len v prípadoch, kedy dieťaťu niečo zdôrazňujú alebo vysvetľujú. Dieťa totiž najlepšie vníma vtedy, keď sa mu pozeráme priamo do očí. Ak rodič odmieta alebo eliminuje očný kontakt so svojím dieťaťom, je to pre neho bolestivé. Lásku majú rodičia prejavovať stále, nielen vtedy, ak sú s dieťaťom spokojní, ak naplnilo ich očakávania, či nezlyháva. Dieťa, ktoré sa cíti milované, sa vie pozerať do očí, je zdravo sebavedomé a s ľahkosťou komunikuje, je spokojné so sebou a so svojím okolím. Bezpodmienečné prijatie je základným vzťahom rodiča k dieťaťu. Bezpodmienečné prijatie je naplnenie všetkých citových potrieb dieťaťa, vďaka ktorému dokáže rásť a rozvíjať sa, pociťuje pocit bezpečia, prijatia a lásky. Ak rodič bezpodmienečne príjme dieťa bez ohľadu na okolnosti (poslušnosť dieťaťa, jeho výkony, dobré vlastnosti či zlé vlastnosti…), bude ho vedieť vždy správne vychovávať. Prečo? Pretože vďaka bezpodmienečnému prijatiu a s láskou plne pochopí dieťa a jeho správanie. Bude ho milovať bez výhrad, bez ohľadu na jeho správanie, bez ohľadu na naplnenie rodičovských predstáv a očakávaní voči dieťaťu. Ak však rodič prejavuje lásku, očný kontakt, pozornosť, počúvanie len vtedy, ak je spokojní s dieťaťom, tak deti sa nebudú cítiť skutočne milované. Naopak, budú sa cítiť neisté, bez sebavedomia a budú vyrastať s pocitom, že nikdy nespravia dosť, aby si zaslúžili bezpodmienečnú lásku od rodiča. Rodičia milujú svoje dieťa a ich úlohou je tiež ukazovať lásku svojim deťom tak, ako to potrebujú. Skutočne deti milovať, prijať ich aj v slabých dňoch, počúvať ich, pozerať sa a vnímať ich…Práve preto som vám ponúkla niekoľko spôsobov, akými môžete uisťovať dieťa o svojej láske a budovať si tak vzťah a rodičovstvo nech je pre vás tak radosťou a naplnením. Považujete inteligenciu za danú a nemennú? Myslíte si, že je geneticky podmienená?
Spoločnosť sa dlho domnievala, že inteligencia je geneticky podmienená, pričom životné a sociálne prostredie, v ktorom jedinec vyrastá určuje, do akej miery si uvedomí svoj inteligenčný potenciál. Mysleli sme si, že charakter, inteligencia a kreativita sú staticky dané a nemôžme na nich pracovať, zlepšovať ich, pretože ich buď máme alebo nemáme. Je to naozaj tak, že s našou inteligenciou nemôžme nič robiť a vlastne na základe nášho prostredia, v ktorom žijeme sa určuje, kde sa nachádzame na škále hodnoty inteligencie? V súčasnosti sa na základe výskumov a ich výsledkov prijal fakt, že inteligenciu možno rozvíjať. Áno, rodíme sa s genetickým potenciálom, ale v priebehu života dokážeme našu inteligenciu meniť. Každý človek disponuje určitými schopnosťami a vlohami, avšak táto naša unikátnosť nám nemôže zabraňovať v osobnostom rozvoji. Americká psychologička Carol Dweck hovorí, že mozog je sval, ktorý sa trénovaním dokáže zmeniť. Pri trénovaní mozgu sa prepájajú synapsie - stačí sa nezľaknúť problému a ťažkostí a snažiť sa ich zdolať. Ak sa to aj nepodarí, neznamená to, že to už nikdy nedokážeme. Jednoducho sa učíme a aj náš mozog. Ak si chcete viac prečítať o tejto výnimočnej žene a jej pokusoch, praxi a teórií o rastúcej flexibilnej mysle a chválení detí, prečítajte si môj článok http://www.mamedeti.sk/blog/nici-pochvala-moje-dieta ). Môžeme si mozog vytrénovať tak, ako si športovec môže zlepšiť svoje športové schopnosti (drilom, trénovaním, vhodnou stravou a opakovaním)? Môžme zmeniť aj svoju inteligenciu? Čím viac trénujeme, rozmýšľame, riešime, nevzdávame sa, tým viac získavame pre náš mozog. Ktokoľvek môže takto zvýšiť svoju inteligenciu a to bez ohľadu na to, aká je východisková hodnota nameraného IQ. V súvislosti s vedomím, že inteligenciu možno meniť, som čítala článok od amerického psychiatra, ktorý pracoval s deťmi s poruchami autistického spektra. Spomenul jedného svojho pacienta, ktorý na začiatku, keď sa stretli, mal namerané IQ 80. Táto hodnota je hraničná pre mentálnu retardáciu. Psychiater ho učil počítať, čítať, hrať sa, učil ho komunikovať a po troch rokoch práce s týmto chlapcom mu znovu spravil inteligenčný test. Čo si myslíte, aké IQ namerali tomuto chlapcovi s poruchou autistického spektra? Hodnota jeho inteligenčného testu bola 100. Toto číslo sa už považuje za priemerné v porovnaní s celkovou populáciou. Jeho inteligenčný kvocient sa prácou a rozvíjaním, učením zvýšil o 20bodov. Vyvstáva tu otázka, že ak takéto deti dokážu urobiť veľký pokrok, prečo by to nemohli dosiahnuť priemerné deti, priemerný človek? Kognitívne fungovanie človeka sa totiž vhodným tréningom dá zvýšiť. Aký je to teda tréning? Keďže táto oblasť výchovy, zlepšovanie inteligencie je nielen zaujímavá, ale aj obšírná, povieme si zopár spôsobov tréningu, ktorý pomôže nielen nám dospelým, ale i deťom.
Tak, ako detský mozog, tak aj mozog dospelého človeka je plastický. Dokážeme zlepšiť synaptické prepojenia, prostredníctvom procesu učenia a tvorby, vďaka úsiliu dokážeme svoj mozog rozvíjať. Vedomie, že to, čo dnes nevieme, sa môžme naučiť, pretože máme na to predpoklady, je úžašné. Limity, ktoré sme si mysleli, že máme, odrazu vďaka tréningu, otvorenej mysle a nezľaknutiu sa neúspechu jednoducho vymiznú. Počuli ste už o tom, že pochvala zabíja motiváciu dieťaťa? Že vlastne chválením robíte “medvediu službu” svojmu dieťaťu. A čo vy - chválite svoje dieťa? Áno, nie? Robíte naozaj dobre? Ako to v skutočnosti je? Treba chváliť dieťa alebo nie?
Otázka neznie, či chváliť dieťa, ale ako chváliť dieťa. Pozrime sa spolu na túto zaujímavú tému a zistíme, že pochvalou môžete naozaj u dieťaťa “zabiť” jeho snaživosť a cieľavedomosť alebo naopak, môžete mu pomôcť vytvoriť si takzvanú growth mindset - “flexibilnú myseľ”. Growth mindset je myseľ, spôsob myslenia, ktoré dieťa môže posunúť ďalej, než ste si kedy mysleli. Mozog je vlastne “rastúca myseľ”, sú to svaly, ktoré sú posilňované prácou, rozmýšľaním a vytrvalosťou či riešením problémov. Odkiaľ sa táto growth mindset nabrala? Autorkou je to standfortská profesorka psychológie Carol Dweck, ktorá sa oblasťou pochvál a growth mindset zaoberá 40 rokov. Priznávam, že táto pani u mňa doslova prekopala význam pochvál. Najprv sa zamyslime nad tým, ako vlastne chválite svoje deti. Chválite ich za výsledok - za známky, za pekne napísanú úlohu, upratanú izbu alebo svoje deti chválite za proces, ktorým dosiahnu dobrú známku či upratanú izbu? Čo sa stane, ak chválite dieťa za výsledok? Ak ho chválite za každú drobnosť, za každý vydarený obrázok, za šikovnosť... Ak dieťaťu hovoríte, že ste vedeli, že dostane dobrú známku z matematiky, pretože je šikovný a nadaný, inteligentný… viete, čo u neho vytvárate? Vytvárate u neho závislosť na pochvalách. Pri tejto závislosti bude dieťa očakávať vždy a stále, že bude pochválené za akúkoľvek činnosť, aktivitu. Vytvárate u neho prázdnu motiváciu - robiť veci pre pochvaly, pre známky. Ak teda dieťa chválite napríklad za jeho prirodzené nadanie na matematiku a odrazu dostane zlú známku z matematiky, čo si bude myslieť? Nebude zo seba sklamané a frustrované? Veď toľkokrát počulo, že je šikovné na počítanie. Už teda nie je? Kam sa podela jeho schopnosť a nadanie na jednotky z matematiky? Takto postupne prestane mať rado matematiku, pretože nevníma, že učenie je proces. Je zamerané na známky a vie, že už raz “zlyhalo”. Čiže nedostalo pochvalu a do budúcna sa radšej bude vyhýbať možným zlyhaniam a riziku. Ako je to ale u detí, ktoré sú chválené za proces, za snahu a za úsilie? Deti, ktoré sú chválené za svoje úsilie, sa neustále pokúšajú a neboja sa zlyhania. Rodičia u nich správnou pochvalou vybudovali growth mindset, ktorá ich stále motivuje. Vedia, že každým vyriešeným problémom postupujú bližšie k svojmu cieľu, vedia, že omyly a chyby sú v procese učenia prirodzené a nie sú zlyhaním, ktorému sa majú vyhýbať. Ich cieľom nie sú jednotky ani plný počet bodov na písomkach a napredujú nielen v škole, ale aj vo vzťahoch v rodine a s kamarátmi. Jeden výskum sa zaoberal pochvalami matiek, ktoré chvália svoje deti vo veku 1 až 3 roky za proces (čiže nie “ty si šikovná”, “ty si ale krásna”, “aký si múdry”, ale “naozaj sa snažíš”, “páči sa mi, že si trpezlivá”...). Po piatich rokoch sa tieto matky, ktoré chválili deti za proces pri hrách, vytváraní, spoznávaní sveta, vrátili na výskum. Skúste odhadnúť, ako pôsobila takáto forma pochvaly na deti? Zistilo sa, že takáto pochvala dokáže ovplyvniť detskú mentalitu, túžbu po výzve, po učení sa nového až o päť rokov neskôr. Takže, vy priamo dokáže už teraz ovplyvniť, ako sa vaše dieťa bude stavať ku prekážkam a neúspechom o päť rokov neskôr. Nie je to úžasné? Nie je to pre vás motivujúce? Čo sa ďalej skrýva za pochvalami, ktoré neprodukujú závislosť od nich, ktoré nie sú všeobecné a chváliace len výsledok? Deti, ktoré boli motivované slovami o ich usilovnosti, vytrvalosti a huževnatosti, v škole lepšie pracovali, nebáli sa neúspechu a nemali pocit, že zlyhali. Mali rozvinutú vnútornú motiváciu k učeniu, poznaniu a skúšaniu nových vecí a informácií. Takéto deti vnímajú, že učenie je proces, kde môžu a majú zlyhávať. Že to, že sa im niečo nepodarí neznamená, že sú hlúpe, či nemajú nadanie. Vedia, že sa to môžu znovu naučiť, vyskúšať a napredovať, že svoj mozog môžu trénovať. To, že to teraz nevedia, neznamená, že to nezvládnu nikdy. C. Dweck okrem iného spomína príklad desaťročných detí, ktorým zadali úlohy, ktoré boli ťažšie ako boli schopné zvládnuť. Zisťovala, ako sa deti budú správať. Ako teda? Niektoré deti sa tešili, že sa niečo nové naučia. Iné boli sklamané a smutné, pretože vedeli, že úlohy nezvládnu. Vedeli, že niekto bude posudzovať ich schopnosti a oni zlyhajú. Po teste sa vyjadrili, že nabudúce, aby sa vyhli svojmu sklamaniu, budú radšej podvádzať. Potom tieto deti hľadali niekoho, kto dopadol v teste horšie ako ony, aby mohli mať zo seba lepší pocit. Títo žiaci unikajú pred ťažkosťami a boja sa robiť chyby. C. Dweck takúto formu myslenia a správania pomenúva fix mindsed (“pevná myseľ”). A naopak, deti, ktoré sa nezľakli a nebrali ťažké testy ako svoje zlyhanie, majú growth mindset. Vždy, keď výjdu zo svojej zóny pohodlia, aby sa niečo nové naučili, neuróny v ich mozgu vytvárajú nové silnejšie prepojenia. Toto rozvojové myslenie môže meniť a ovplyvňovať aj známky v škole, vzťahy s rovesníkmi, s rodinou. Tak ako teda chválime deti? Ako ich chválite vy? Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako pochvala dokáže na dlhú dobu vopred ovplyvniť dieťa, jeho postoj k chybám, ťažším skúškam či škole? Aké deti vyrastajú aj vďaka našim pochvalám? Nesú si deti potrebu neustáleho hodnotenia? Túžia len po jednotkách a plnom počte bodov na písomkach? Potrebujú neustále oceňovanie? Ak chceme, aby naše deti nemali stres z porovnávania, skúšok, písomiek, aby si dôverovali aj v zlyhaniach nielen školských, ale aj pracovných a ľudských, ak chceme, aby boli sebaisté a odvážne, zmeňme význam prekážok a úsilia. Dosiahneme to zmenou pochvál. Otázka totiž neznie či chváliť, ale ako chváliť. Chváľme úsilie, stratégiu, pokrok, vytrvalosť, sústredenosť a pokroky. Vytvárajme growth mindset. |
Katarína WinterováSom doktorka pedagogiky, kouč a mediátor, najmä matka troch detí. Mojou prácou sú deti a mojou snahou je pomôcť Vám priniesť odpovede na otázky výchovy novým pohľadom a nájsť naplnenie z rodičovstva. |
RSS Feed
