Potrebujú naše deti známky?

Blíži sa koniec školského roka a deti donesú vysvedčenie so známkami. Niektorí rodičia budú spokojní, iní možno menej. Známky majú odzrkadľovať vedomosti detí. V tomto článku alebo nebudem písať o tom, aby sme známky nebrali príliš vážne a aby sme deti netrestali za zlé známky. Chcem sa spolu s vami zamýšľať nad významom známok, nad tým, ako to funguje v iných krajinách a kedy, z akého dôvodu vzniklo známkovanie?
                                                                     
                                                                        História známkovania
Prvé správy o známkovaní pochádzajú až z obdobia otrokárskej spoločnosti a staroveku. Dokazujú to kresby na stenách, ktoré znázorňujú napríklad trestanie žiakov palicou. Takéto kresby poukazujú na to, že už v tej dobe existovalo hodnotenie a motivácia aj keď v inej podobe.
V staroveku existovali takzvané lokácie, ktoré mali byť akousi motiváciu pre učenie a odrážali to, ako sa žiak učil. Lokácie boli totiž miesta pre žiakov v triede, ktoré im boli pridelené podľa výsledkov učenia. Lavica vpredu bola zvyčajne určená pre najlepších žiakov, pričom zlá práca žiakov bola hodnotená lavicou, ktorá bola umiestnená za rohom či úplne vzadu.
Ján Amos Komenský sa zameriaval na to, čo má byť hodnotené a nie ako. U neho sa nenachádzajú zmienky o hodnotení známkami. Podľa neho totiž hlavnou prácou učiteľov je doviesť žiaka k dokonalosti učenia a nie ho opakovane triediť a klasifikovať. Hovoril, že žiak má zvládnuť nové vedomosti a vedieť ich aj uplatniť. V tom čase sa už známkovalo. Bohatým sa nepáčilo, že k vedomostiam a vzdelávaniu by mali mať prístup aj chudobní. A tak sa systémom hodnotenia a klasifikácie žiakov stal nástrojom segregácie. Deti jednotlivých sociálnych tried sa delili aj prospechom.
Zmeny priniesla Mária Terézia štátnou normou pre Uhorsko pod názvom Ratio Educations (rok 1777). Okrem práva na vzdelanie pre všetky sociálne skupiny táto štátna norma zaviedla vysvedčenie, ktoré dostal žiak pri odchode domov zo školy. Prospech sa klasifikoval štyrmi stupňami: veľmi dobrý, dobrý, prostredný a slabý. Pretrvávalo hodnotenie rôznymi znakmi a používali sa obrázky kresieb ako napr. osol, sviňa a telesné tresty.

Od tohto obdobia až do obdobia 70. rokov 20. storočia školské hodnotenie prešlo zmenami tak, ako sa vyvíjala spoločnosť a jej potreby. Vznikali hodnotiace stupnice, ale stále fungovali tresty telesné a hodnotenie známkami. Hodnotiace stupnice obsahovali štyri alebo päť stupňov hodnotenia, vytvárali sa skúšobné a klasifikačné poriadky.
V 90. rokoch dvadsiateho storočia  sa u nás hodnotili žiaci na základných školách výlučne klasifikáciou známkami. Začali sa však ozývať pedagógovia a psychológovia, ktorí nepovažovali za najlepšie hodnotenie žiakov práve formou klasifikácie - známkovania a chceli presadiť využívanie širšieho slovného hodnotenia. V tom čase prebiehali diskusie o vplyve známkovania na žiakov. A tak sa v školskom roku 1988/1989 forma slovného hodnotenia začala uplatňovať v prvom ročníku základnej školy a od školského roku 1994/1995 vznikla alternatíva slovne hodnotiť žiakov počas druhého až štvrtého ročníka (ak to požaduje vedenie školy).

Známkovanie žiakov je istá forma motivácie a posúvania deti vpred. Klasifikácia detí vytvára konkurenčné prostredie pre žiakov a má svoje výhody, ale i nevýhody.
Aká je objektivita známkovania? Hodnotia sa reálne vedomosti žiakov - najmä tých malých žiakov? Nevstupuje do procesu známkovania, testov, písomiek, ústneho skúšania nervozita detí, ich emocionálny stav a možnosť sústredenia sa? Ako by vyzeral žiacky život na základných školách, ak by sa na prvom stupni hodnotilo slovne? Práve slovné hodnotenie je viac motivujúce a viac odzrkadľuje snahu dieťaťa. Pretože nie vždy výsledok zodpovedá tomu, ako sa žiak snažil, ako veľmi chcel a ako sa sústredil.
Proces hodnotenia známkami tu budeme mať zrejme dlho. Vy ako rodičia veľmi dobre viete, ako známky vplývajú na  vaše dieťa a do akej miery ho motivujú.

                                                Ako je to s hodnotením žiakov v niektorých krajinách sveta?
     Poľsko - žiaci nastupujú do školy v 7. rokoch, pričom hodnotenie žiakov pre prvý až štvrtý ročník základnej školy platí pre najlepšiu známku 6 a najhoršia známka je 1.
     Nemecko - nemá jednotný školský systém a líši sa podľa jednotlivých spolkových krajín. Začiatok školskej dochádzky je od 6 rokov. Do štvrtej triedy deti nedostávajú polročné vysvedčenia. Nemecko má jednotnú skupinu známkovania a neskôr používajú bodový systém.
     Čína - deti absolvujú vstupné testy do základnej školy už v materskej škole. Ak chcú číňania svoje dieťa dostať do tých najlepších základných škôl, musia mať svoj životopis, ktorý bude zaujímavý. Deti majú pred prijímačkami do základných škôl svojich špeciálnych učiteľov, ktorí ich pripravujú. Deti potrebujú potvrdenia o ich schopnosti a výnimočnosti (napr. o ich hre na hudobný nástroj, jazyk…). Žiaci na základnej škole sa učia už 10 hodín denne.
     Fínsko - deti chodia do školy ako sedemročné. Nerobia si domáce úlohy do doby, pokiaľ nie sú -násťroční. Zaujímavosťou je, že rozdiely medzi najlepšími a najhoršími študentmi sú najmenšie na svete. Čo sa týka učiteľov a ich výberu - Fínsko má možnosť vyberať si najlepších z prvých 10% najlepších absolventov.
Deti nemajú písomky ani skúšky, nie sú testované a nijakým spôsobom merané počas prvých šiestich rokov ich vzdelávania. Majú len štandardizovaný test, ktorý je ale povinný pre všetky deti, ktoré dovŕšili šestnásť rokov (je to niečo také, ako u nás monitor deviatok základných škôl). To, že tento výnimočný školský systém funguje, dokazujú celosvetové testovania. Ich žiaci sa pravidelne umiestňujú na prvých miestach v matematike, čítaní a vedeckých disciplínach.
     Rusko - na ruských školách je iná stupnica hodnotenia ako u nás. V Rusku je na päťstupňovej škále hodnotenia najlepšia známka 5 a najhoršia 1.
       Taliansko - na školách sa požadujú známky na konci vyšších ročníkoch.

Je zrejmé, že proces výučby a známkovania sa líši od krajiny, od tradície a od požiadavky spoločnosti (laickej i odbornej). Naše deti žijú slovenské školstvo, kde je nastavený istý model hodnotenia - klasifickácie detí. Či je efektívny a správny, vieme do istej miery posúdiť aj my rodičia.
Pri známkach však treba mať na pamäti, že známka odzrkadľuje skôr daný výkon a nie dlhodobú snahu u dieťaťa. Pretože aj my nedosiahneme vždy 100% výkon, stačí, ak sa zle vyspíme, ak nás bolí hlava a hneď naša produktivita klesá. Tak podobne je to aj u detí. Trápia ich malé aj väčšie starosti, riešia svoje miesto medzi spolužiakmi, môžu mať zlú náladu a toto dokáže ovplyvniť aj výslednú známku. Pomýli sa v písomke a je to označené za chybu. A za chyby sa dostávajú zlé známky. Aby sa dieťa vyhlo zlým známkam, bude sa snažiť nespraviť chybu. Avšak chybami sa deti učia a napredujú. Nestane sa cieľom vedomosť a jej využitie, ale práve jednotka. Známky sa stávajú vonkajšou motiváciou, aby sa dieťa učilo.
Pre život, pre vzdelávanie, pre bystrosť a schopnosť narábať s novými poznatkami, chuti učiť sa, je potrebné, aby si dieťa zachovalo tú prvácku radosť z učenia a vnútornú motiváciu. Cieľom učenia má byť totiž vedomosť a nie známka.

Použitá literatúra:
www.mpc-edu.sk
https://www.smithsonianmag.com/
MÁTEJ, J. et al. 1976. Dejiny českej a slovenskej pedagogiky.