Ničí pochvala moje dieťa?

Počuli ste už o tom, že pochvala zabíja motiváciu dieťaťa? Že vlastne chválením robíte “medvediu službu” svojmu dieťaťu. A čo vy - chválite svoje dieťa? Áno, nie? Robíte naozaj dobre? Ako to v skutočnosti je? Treba chváliť dieťa alebo nie?
Otázka neznie, či chváliť dieťa, ale ako chváliť dieťa. Pozrime sa spolu na túto zaujímavú tému a zistíme, že pochvalou môžete naozaj u dieťaťa “zabiť” jeho snaživosť a cieľavedomosť alebo naopak, môžete mu pomôcť vytvoriť si takzvanú growth mindset - “flexibilnú myseľ”.
Growth mindset je myseľ, spôsob myslenia, ktoré dieťa môže posunúť ďalej, než ste si kedy mysleli. Mozog je vlastne “rastúca myseľ”, sú to svaly, ktoré sú posilňované prácou, rozmýšľaním a vytrvalosťou či riešením problémov.
Odkiaľ sa táto growth mindset nabrala? Autorkou je to standfortská profesorka psychológie Carol Dweck, ktorá sa oblasťou pochvál a growth mindset zaoberá 40 rokov. Priznávam, že táto pani u mňa doslova prekopala význam pochvál.
Najprv sa zamyslime nad tým, ako vlastne chválite svoje deti. Chválite ich za výsledok - za známky, za pekne napísanú úlohu, upratanú izbu alebo svoje deti chválite za proces, ktorým dosiahnu dobrú známku či upratanú izbu?
Čo sa stane, ak chválite dieťa za výsledok? Ak ho chválite za každú drobnosť, za každý vydarený obrázok, za šikovnosť... Ak dieťaťu hovoríte, že ste vedeli, že dostane dobrú známku z matematiky, pretože je šikovný a nadaný, inteligentný… viete, čo u neho vytvárate? Vytvárate u neho závislosť na pochvalách. Pri tejto závislosti bude dieťa očakávať vždy a stále, že bude pochválené za akúkoľvek činnosť, aktivitu. Vytvárate u neho prázdnu motiváciu - robiť veci pre pochvaly, pre známky. Ak teda dieťa chválite napríklad za jeho prirodzené nadanie na matematiku a odrazu dostane zlú známku z matematiky, čo si bude myslieť? Nebude zo seba sklamané a frustrované? Veď toľkokrát počulo, že je šikovné na počítanie. Už teda nie je?  Kam sa podela jeho schopnosť a nadanie na jednotky z matematiky? Takto postupne prestane mať rado matematiku, pretože nevníma, že učenie je proces. Je zamerané na známky a vie, že už raz “zlyhalo”. Čiže nedostalo pochvalu a do budúcna sa radšej bude vyhýbať možným zlyhaniam a riziku.

Ako je to ale u detí, ktoré sú chválené za proces, za snahu a za úsilie?
Deti, ktoré sú chválené za svoje úsilie, sa neustále pokúšajú a neboja sa zlyhania. Rodičia u nich správnou pochvalou vybudovali growth mindset, ktorá ich stále motivuje. Vedia, že každým vyriešeným problémom postupujú bližšie k svojmu cieľu, vedia, že omyly a chyby sú v procese učenia prirodzené a nie sú zlyhaním, ktorému sa majú vyhýbať. Ich cieľom nie sú jednotky ani plný počet bodov na písomkach a napredujú nielen v škole, ale aj vo vzťahoch v rodine a s kamarátmi.

Jeden výskum sa zaoberal pochvalami matiek, ktoré chvália svoje deti vo veku 1 až 3 roky za proces (čiže nie “ty si šikovná”, “ty si ale krásna”, “aký si múdry”, ale “naozaj sa snažíš”, “páči sa mi, že si trpezlivá”...). Po piatich rokoch sa tieto matky, ktoré chválili deti za proces pri hrách, vytváraní, spoznávaní sveta, vrátili na výskum. Skúste odhadnúť, ako pôsobila takáto forma pochvaly na deti? Zistilo sa, že takáto pochvala dokáže ovplyvniť detskú mentalitu, túžbu po výzve, po učení sa nového až o päť rokov neskôr.
Takže, vy priamo dokáže už teraz ovplyvniť, ako sa vaše dieťa bude stavať ku prekážkam a neúspechom o päť rokov neskôr. Nie je to úžasné? Nie je to pre vás motivujúce?

Čo sa ďalej skrýva za pochvalami, ktoré neprodukujú závislosť od nich, ktoré nie sú všeobecné a chváliace len výsledok? Deti, ktoré boli motivované slovami o ich usilovnosti, vytrvalosti a huževnatosti, v škole lepšie pracovali, nebáli sa neúspechu a nemali pocit, že zlyhali. Mali rozvinutú vnútornú motiváciu k učeniu, poznaniu a skúšaniu nových vecí a informácií. Takéto deti vnímajú, že učenie je proces, kde môžu a majú zlyhávať. Že to, že sa im niečo nepodarí neznamená, že sú hlúpe, či nemajú nadanie. Vedia, že sa to môžu znovu naučiť, vyskúšať a napredovať, že svoj mozog môžu trénovať. To, že to teraz nevedia, neznamená, že to nezvládnu nikdy.

C. Dweck okrem iného spomína príklad desaťročných detí, ktorým zadali úlohy, ktoré boli ťažšie ako boli schopné zvládnuť. Zisťovala, ako sa deti budú správať. Ako teda? Niektoré deti sa tešili, že sa niečo nové naučia. Iné boli sklamané a smutné, pretože vedeli, že úlohy nezvládnu. Vedeli, že niekto bude posudzovať ich schopnosti a oni zlyhajú. Po teste sa vyjadrili, že nabudúce, aby sa vyhli svojmu sklamaniu, budú radšej podvádzať.  Potom tieto deti hľadali niekoho, kto dopadol v teste horšie ako ony, aby mohli mať zo seba lepší pocit. Títo žiaci unikajú pred ťažkosťami a boja sa robiť chyby.
C. Dweck takúto formu myslenia a správania pomenúva fix mindsed (“pevná myseľ”). A naopak, deti, ktoré sa nezľakli a nebrali ťažké testy ako svoje zlyhanie, majú growth mindset. Vždy, keď výjdu zo svojej zóny pohodlia, aby sa niečo nové naučili, neuróny v ich mozgu vytvárajú nové silnejšie prepojenia. Toto rozvojové myslenie môže meniť a ovplyvňovať aj známky v škole, vzťahy s rovesníkmi, s rodinou.

Tak ako teda chválime deti? Ako ich chválite vy? Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako pochvala dokáže na dlhú dobu vopred ovplyvniť dieťa, jeho postoj k chybám, ťažším skúškam či škole? Aké deti vyrastajú aj vďaka našim pochvalám? Nesú si deti potrebu neustáleho hodnotenia? Túžia len po jednotkách a plnom počte bodov na písomkach? Potrebujú neustále oceňovanie?
Ak chceme, aby naše deti nemali stres z porovnávania, skúšok, písomiek, aby si dôverovali aj v zlyhaniach nielen školských, ale aj pracovných a ľudských, ak chceme, aby boli sebaisté a odvážne, zmeňme význam prekážok a úsilia. Dosiahneme to zmenou pochvál. Otázka totiž neznie či chváliť, ale ako chváliť. Chváľme úsilie, stratégiu, pokrok, vytrvalosť, sústredenosť a pokroky. Vytvárajme growth mindset. ​