Čo s detským hnevom?

​Ľudia často považujú hnev za niečo zlé, nevhodné a snažia sa ho aj u detí limitovať. Snažia sa ho potláčať a učiť to aj svoje deti. Hnev je však emócia, je to prirodzená reakcia ľudí, každého  nás  a aj detí. Ony ho však na rozdiel od dospelých nevedia zvládať dostatočne alebo skoro vôbec. Prepadnú ich emócie, hnev premkne ich telo a prestanú sa ovládať. Nahnevané dieťa nemá veľa možností, ako svoju frustráciu prejaviť. Jednoducho sa hnevá. A tento hnev vyjadrí buď verbálne alebo svojím správaním. Ako ste sami určite spozorovali, detský slovník nie je natoľko pestrý, aby svoj hnev len verbalizovali. Ako teda von z tohto kruhu hnevu, hádzania sa o zem, kriku a hluku? Kľúč majú v rukách rodičia. 

Tak poďme od začiatku, povedzme si, ako dieťa v jednotlivých etapách života prejavuje svoj hnev a ako a či vôbec má rodič zareagovať. Priblížme si hnev a jeho frekvenciu v našich životoch.

• V útlom veku dieťa vyjadruje svoj hnev hádzaním hračiek o zem, búchaním, krikom, údermi. Rodič často sleduje túto scénu hnevu a má pocit, že musí zareagovať. Aj kvôli tomu, že sa obáva o bezpečie svojho dieťaťa, pretože hádzanie hračiek či seba samého môže byť aj nebezpečné.
• Staršie dieťa svoj hnev už dokáže verbalizovať. Už je väčšie a okolo mladšieho školského veku už naplno dokáže pomenovať svoje pocity, emócie, hnev a jeho spúšťač. Takéto dieťa začína svoj hnev a slová obracať smerom na rodičov a začína byť nepríjemné, odmietavé alebo provokačné…

Môže a má toto rodič tolerovať? Ako sa má zachovať? Má zareagovať?  Máme sa snažiť, aby dieťa neprejavovalo hnev? 
Hnev je prirodzená reakcia na podnety okolia, ktoré v človeku vyvolávajú frustráciu. Tieto negatívne pocity sa derú na povrch ako forma hnevu. Hnev človek nedokáže dlhodobo udržiavať vo vojom vnútri. Preto sa snažíme - aj my dospelí, ale aj deti naučiť ako zvládať svoj hnev a ako ho správne prejaviť. Tým, že hnev nie je možné dlhodobo potláčať, veľmi sa mýlime ak vyžadujeme alebo očakávame, že naše deti sa nebudú hnevať. Očakávame, že ak by sa aj hnevali, tak tento svoj hnev nemajú prejavovať. 
Ak odmietneme detský hnev a jeho prejavy, vlastne dieťa nútime, aby svoje pocity potlačilo hlboko do svojho vnútra. Ak dieťa vedieme k tomu, aby svoj hnev neprejavovalo, pocit krivdy, hnevu a nutnosť potláčania a popierania narastá v detskom vnútri. Dieťa to pod naším nátlakom dokáže, ale tento nahromadený hnev a jeho zakázané prejavy sa raz vyplatia. Vyplavia sa a spôsobia problémy. Následok toho bude, že keď dieťa vyrastie, nebude sa vedieť ovládať a zvládať svoj hnev. 

Okrem núteného potláčania hnevu a jeho prejavov sa rodičia často nechajú “nakaziť” detským hnevom. V tom nakazenom hneve nakričia na svoje deti, ktoré sú úplne bezmocné. V tom strese a prekvapení deti zastavia prejavy svojho hnevu. Kam sa ale stratí tento hnev a jeho prejavy? Do vnútra, do svojich spomienok, reakcií, do svojho srdca. Ako “bonus” si tam deti uložia aj hnev svojho rodiča. 

Tak ako teda? Ak nútime dieťa potlačiť svoj hnev, nevedieme ho správne. Ani ak ho zastrašíme vlastným hnevom. Je teda potrebné, aby sme dieťa naučili správne zvládnuť hnev a vyriešiť ho. Toto učenie je dlhodobá cesta a nemôžeme očakávať, že sa ju dieťa naučí hneď a rýchlo. Je to pomalý proces, pretože dieťa začína mať schopnosť zvládať svoj hnev až okolo siedmeho roku života.
Čo dovtedy? Nebrániť prejavom hnevu, aby si dieťa neutvorilo takzvané pasívno-agresívne správanie. To vzniká vtedy, keď dieťa nezdravo pod nátlakom potláča svoj hnev a jeho prejavy. Je to podvedomé správanie, kedy sa dieťa správa tak, aby nahnevalo každého, koho považuje za autoritu. Robí presný opak, čo sa od neho očakáva. Pasívno-agresívne správanie je opakom otvoreného prejavu hnevu. Dieťa teda nepriamo prejavuje svoj hnev, čo býva zložitejšie a náročnejšie nielen pre dieťa, ale aj pre okolie. Dieťa si častokrát ani neuvedomuje, že sa správa tak, aby nahnevalo svojich rodičov. Napríklad pocikávanie sa - hoci sa naučilo chodiť na toaletu. Dieťa tým vyjadruje svoj hnev. Čím viac ho rodičia budú nútiť, aby neprejavovalo svoj hnev, tým častejšie sa bude pocikávať. Prečo? Aby nahnevalo svojich rodičov. 
​
Rodičia teda majú za úlohu správne naučiť prejavovať hnev u svojich detí. Doprajte deťom primerané prejavy hnevu. To sú také, ktoré neubližujú sebe ani iným. Nechajte ho kľudne v izbe, nech sa vyplače, vyzúri slzami, roztrhá papier, buchne do vankúša, či aj zakričí. Ak potrebuje, nechajte ho tam. Ak cítite, že dieťa by potrebovalo vašu prítomnosť, ponúknite mu ju. Opýtajte sa ho, či môžete byť pri ňom bez toho, aby ste mu niečo vysvetľovali, ukľudňovali… Rešpektujte dieťa a jeho želanie. 
Ďalším dôležitým krokom ako zvládať detský hnev je to, že sa nenakazíte ich hnevom ani jeho prejavom. 

Prajem Vám, aby ste boli aj v ťažkých situáciach láskavý a zásadový. Láska a láskavosť prinesie dieťaťu vedomie, že je prijímané a milované stále, aj vtedy, keď sa hnevá. Zásadovosť a náročnosť prinesie dieťaťu túžbu zlepšovať sa. 

---