Chcem byť najobľúbenejšia!
Problém očami rodiča:
Chcela by som sa poradiť ohľadom mojej 9ročnej dcéry, ktorá chodí do tretej triedy. Myslíme si, že je šikovná, milá, ale jej problémom je, že chce byť stále obľúbená a potrebuje mať najlepšiu kamarátku. Dotýka sa jej každá kritika, detské správanie a detské hádky. Vysvetľujeme jej, že hádky sú úplne normálne, že je to len nedorozumenie, že aj jej spolužiaci môžu mať zlú náladu. Ona má jednoducho pocit, že musí byť s každým a za každých okolností najlepšia kamarátka. Samozrejme, že to tak nefunguje, ale ona to nevie prijať. Veľa doma plače, zaoberá sa tým a máme pocit, že hľadá chybu u seba a obviňuje seba. Čo robiť, aby sa príliš nezapodievala bežnými detskými konfliktami, nedorozumeniami?
Analýza problému:
Medziľudské vzťahy, ich hodnota a pocit sebaprijatia sa rozvíja v tomto školskom veku. Je to citlivý vek, kedy si deti naplno uvedomujú význam kolektívu a detských vzťahov. Stráca sa totiž potreba rešpektujúcej a mienkotvornej autority a to učiteľa. Prichádza potreba akceptácie a začlenenie sa s rovesníkmi. Toto obdobie života sa vyznačuje aj sociálnym tlakom, kedy sú vzťahy pre Vašu dcéru veľmi dôležité a preto vníma každé slovo, rozanalyzuje (o to viac, ak je to dievča) každú udalosť, ktorá sa jej týka a hľadá z toho vyvodenie svojej chyby alebo správneho správania.
V škole je už dcéra plne adaptovaná, presne vie, čo sa od nej očakáva a aké nároky musí splniť. Preto sa plne sústreďuje na rovesníkov, ktorí v období predpuberty majú dôležité postavanie. Ich názor je pre ňu častokrát smerodajný. Chce byť prijatá a akceptovaná v skupine rovesníkov a potrebuje sa s ňou identifikovať. To, ako ju vnímajú iní, ako spolužiaci- aj od toho odvíja svoju sebahodnotu. Od toho, ako zapadne do kolektívu určuje svoju obľúbenosť /neobľúbenosť a to je úzko spojené s vnímaním svojich silných pozitívnych aj negatívnych vlastností.
Moja rada:
Je veľmi dobré, že sa so svojou dcérou o jej pocitoch a prežívaní rozprávate. Venujte jej aj naďalej toľko pozornosti, koľko si v tejto pre ňu citlivej oblasti vyžaduje. Je pre ňu potrebné, aby cítila, že jej prežívanie, jej problémy a starosti nezľahčujete a ste pripravení ju vypočuť a poradiť jej.
Ako jej pomôcť?
Rodičovská úprimnosť - skúste jej porozprávať o Vašich vzťahoch na pracovisku alebo o kamarátskych vzťahoch, ktoré ste prežívali či prežívate. Buďte k nej úprimný, povedzte jej o svojich omyloch, výmysloch, ktoré ste spravili v kamarátskych vzťahoch v jej veku. A rozpovedzte jej, ako Vaše priateľstvá skončili. Prečo? Pretože bude vidieť, že ak sa aj udeje niečo, čo teraz vyzerá ako ťažké, ako neprekonateľné, vôbec to tak nemusí byť. Inšpirujete ju svojimi vzťahmi, uvidí, že aj jej rodičia neboli vždy najobľúbenejší, že aj jej rodičia si prešli ťažšími obdobiami v jej veku.
Komunikácia - naučte ju, že komunikáciou sa dá veľa veciam predísť. Že je dobré, aby sa rozprávala so spolužiakmi, ak sa niečo udeje. Tak, ako sa rozprávate aj vy, môže sa rozprávať aj ona. Môže povedať, čo sa jej nepáči alebo páči, z čoho je smutná či veselá.
Odpustenie - v tomto období života sa pravdepodobne často (najmä v dievčenskom kolektíve) stretáva so žabomyšími vojnami, rivalitou, menším ohováraním. Naučte ju odpúšťať. Naučte svoju dcéru to, čo bude pre ňu oslobodzujúcejšie, než akákoľvek rada. Odpúšťať a nemstiť sa. Ak to dokáže tak nad slovami, prílišným súperením… sa dokáže povzniesť. Nebude to brať tak veľmi osobne. Avšak toto sa naučí postupne. Neznamená to, že ak odpustí, už sa nebude hnevať alebo nebude smutná. Znamená to, že nebude v sebe živit zlosť, hnev a prílišny adrenalín. Bude vedieť, že chyby robia aj dobrí ľudia.
Nie všetci budeme vždy obľúbený - to, či niekto bude alebo nebude obľúbeným celým kolektívom záleží aj od vnútorného sebaprijatia a schopnosti v tomto veku viesť správne medziľudské vzťahy. Chce to schopnosť vedieť rozlíšiť tenkú čiaru medzi tým, čo treba riešiť a čím sa vo vzťahoch nezapodievať. Skúste jej vysvetliť, že ak si k nej odmietne na obede sadnúť spolužiačka, tak toto neznamená, že ju nemá rada. Povedzte jej, že toto je presne tá situácia, ktorú nemusí riešiť, pretože nie je dôležitá. Nech si z toho nevyvodzuje následky a hodnotenie (spolužiačka možno bola dohodnutá s niekym iným, možno ju nepočula, ako ju volá…). Táto schopnosť však potrebuje čas a dozrievanie dieťaťa.
Etapa života - hoci teraz tomu možno Vaše dieťa neuverí, ozrejmite jej, že tento tlak rovesníkov, citlivosť na vzťahy nebude trvať stále. Že je to len etapa života, kedy sa deti naplno venujú vzťahom, pretože objavili svoju samostatnosť, pretože objavili svoje schopnosti, svoju povahu a krásu kamarátstva.
Jej hodnota sa neodvíja v tom, či ju majú všetci radi - nikdy nezmeriame, nakoľko je kto obľúbený v triede tretiakov, koľko má kamarátov. Dôležité je, aby bola šťastná so spolužiakmi, aby vedela, že má kamarátov. Jej hodnota sa odvíja od jej charakteru, od jej srdca a nie od toho, či deti majú dobrú alebo zlú náladu. Uistite ju, že ide správnym smerom, že Vy, ako rodičia ste spokojní ako sa správa a ako si v školskom živote vedie.
Vďaka Vám, Vašej trpezlivosti pri komunikácii a nezľahčovaní tohto citlivého obdobia dcéra postupne zosilnie v prežívaní vzťahov.
Dieťa má vo Vás dôveru a prejavuje úprimnosť. Chráňte si to, pretože aj na takýchto okamihoch zdôverenia sa, budete budovať svoj vzťah s dieťaťom v puberte.
Prajem Vám veľa trpezlivosti a vzájomnej dôvery v tomto krehkom období.
Chcela by som sa poradiť ohľadom mojej 9ročnej dcéry, ktorá chodí do tretej triedy. Myslíme si, že je šikovná, milá, ale jej problémom je, že chce byť stále obľúbená a potrebuje mať najlepšiu kamarátku. Dotýka sa jej každá kritika, detské správanie a detské hádky. Vysvetľujeme jej, že hádky sú úplne normálne, že je to len nedorozumenie, že aj jej spolužiaci môžu mať zlú náladu. Ona má jednoducho pocit, že musí byť s každým a za každých okolností najlepšia kamarátka. Samozrejme, že to tak nefunguje, ale ona to nevie prijať. Veľa doma plače, zaoberá sa tým a máme pocit, že hľadá chybu u seba a obviňuje seba. Čo robiť, aby sa príliš nezapodievala bežnými detskými konfliktami, nedorozumeniami?
Analýza problému:
Medziľudské vzťahy, ich hodnota a pocit sebaprijatia sa rozvíja v tomto školskom veku. Je to citlivý vek, kedy si deti naplno uvedomujú význam kolektívu a detských vzťahov. Stráca sa totiž potreba rešpektujúcej a mienkotvornej autority a to učiteľa. Prichádza potreba akceptácie a začlenenie sa s rovesníkmi. Toto obdobie života sa vyznačuje aj sociálnym tlakom, kedy sú vzťahy pre Vašu dcéru veľmi dôležité a preto vníma každé slovo, rozanalyzuje (o to viac, ak je to dievča) každú udalosť, ktorá sa jej týka a hľadá z toho vyvodenie svojej chyby alebo správneho správania.
V škole je už dcéra plne adaptovaná, presne vie, čo sa od nej očakáva a aké nároky musí splniť. Preto sa plne sústreďuje na rovesníkov, ktorí v období predpuberty majú dôležité postavanie. Ich názor je pre ňu častokrát smerodajný. Chce byť prijatá a akceptovaná v skupine rovesníkov a potrebuje sa s ňou identifikovať. To, ako ju vnímajú iní, ako spolužiaci- aj od toho odvíja svoju sebahodnotu. Od toho, ako zapadne do kolektívu určuje svoju obľúbenosť /neobľúbenosť a to je úzko spojené s vnímaním svojich silných pozitívnych aj negatívnych vlastností.
Moja rada:
Je veľmi dobré, že sa so svojou dcérou o jej pocitoch a prežívaní rozprávate. Venujte jej aj naďalej toľko pozornosti, koľko si v tejto pre ňu citlivej oblasti vyžaduje. Je pre ňu potrebné, aby cítila, že jej prežívanie, jej problémy a starosti nezľahčujete a ste pripravení ju vypočuť a poradiť jej.
Ako jej pomôcť?
Rodičovská úprimnosť - skúste jej porozprávať o Vašich vzťahoch na pracovisku alebo o kamarátskych vzťahoch, ktoré ste prežívali či prežívate. Buďte k nej úprimný, povedzte jej o svojich omyloch, výmysloch, ktoré ste spravili v kamarátskych vzťahoch v jej veku. A rozpovedzte jej, ako Vaše priateľstvá skončili. Prečo? Pretože bude vidieť, že ak sa aj udeje niečo, čo teraz vyzerá ako ťažké, ako neprekonateľné, vôbec to tak nemusí byť. Inšpirujete ju svojimi vzťahmi, uvidí, že aj jej rodičia neboli vždy najobľúbenejší, že aj jej rodičia si prešli ťažšími obdobiami v jej veku.
Komunikácia - naučte ju, že komunikáciou sa dá veľa veciam predísť. Že je dobré, aby sa rozprávala so spolužiakmi, ak sa niečo udeje. Tak, ako sa rozprávate aj vy, môže sa rozprávať aj ona. Môže povedať, čo sa jej nepáči alebo páči, z čoho je smutná či veselá.
Odpustenie - v tomto období života sa pravdepodobne často (najmä v dievčenskom kolektíve) stretáva so žabomyšími vojnami, rivalitou, menším ohováraním. Naučte ju odpúšťať. Naučte svoju dcéru to, čo bude pre ňu oslobodzujúcejšie, než akákoľvek rada. Odpúšťať a nemstiť sa. Ak to dokáže tak nad slovami, prílišným súperením… sa dokáže povzniesť. Nebude to brať tak veľmi osobne. Avšak toto sa naučí postupne. Neznamená to, že ak odpustí, už sa nebude hnevať alebo nebude smutná. Znamená to, že nebude v sebe živit zlosť, hnev a prílišny adrenalín. Bude vedieť, že chyby robia aj dobrí ľudia.
Nie všetci budeme vždy obľúbený - to, či niekto bude alebo nebude obľúbeným celým kolektívom záleží aj od vnútorného sebaprijatia a schopnosti v tomto veku viesť správne medziľudské vzťahy. Chce to schopnosť vedieť rozlíšiť tenkú čiaru medzi tým, čo treba riešiť a čím sa vo vzťahoch nezapodievať. Skúste jej vysvetliť, že ak si k nej odmietne na obede sadnúť spolužiačka, tak toto neznamená, že ju nemá rada. Povedzte jej, že toto je presne tá situácia, ktorú nemusí riešiť, pretože nie je dôležitá. Nech si z toho nevyvodzuje následky a hodnotenie (spolužiačka možno bola dohodnutá s niekym iným, možno ju nepočula, ako ju volá…). Táto schopnosť však potrebuje čas a dozrievanie dieťaťa.
Etapa života - hoci teraz tomu možno Vaše dieťa neuverí, ozrejmite jej, že tento tlak rovesníkov, citlivosť na vzťahy nebude trvať stále. Že je to len etapa života, kedy sa deti naplno venujú vzťahom, pretože objavili svoju samostatnosť, pretože objavili svoje schopnosti, svoju povahu a krásu kamarátstva.
Jej hodnota sa neodvíja v tom, či ju majú všetci radi - nikdy nezmeriame, nakoľko je kto obľúbený v triede tretiakov, koľko má kamarátov. Dôležité je, aby bola šťastná so spolužiakmi, aby vedela, že má kamarátov. Jej hodnota sa odvíja od jej charakteru, od jej srdca a nie od toho, či deti majú dobrú alebo zlú náladu. Uistite ju, že ide správnym smerom, že Vy, ako rodičia ste spokojní ako sa správa a ako si v školskom živote vedie.
Vďaka Vám, Vašej trpezlivosti pri komunikácii a nezľahčovaní tohto citlivého obdobia dcéra postupne zosilnie v prežívaní vzťahov.
Dieťa má vo Vás dôveru a prejavuje úprimnosť. Chráňte si to, pretože aj na takýchto okamihoch zdôverenia sa, budete budovať svoj vzťah s dieťaťom v puberte.
Prajem Vám veľa trpezlivosti a vzájomnej dôvery v tomto krehkom období.
"Zajtra už do škôlky nepôjdem, dobre? Už stačilo."
Problém očami rodiča:
Dobrý deň, dcérka nastúpila 1x do škôlky a na druhý deň oslávila tri rôčky. Prvý deň sa tešila, neplakala, dali sme si pusinku a išla sama za deťmi. Celý deň bol OK. Druhý deň bolo ráno opäť všetko v poriadku, pusinky a išla za detičkami. No pred spaním jej prišlo clivo a plakala. Zvyšok dňa prešiel OK. Večer však, keď sme išli spať už prišla očakávaná veta: “Zajtra už do škôlky nepôjdem, dobre? Už stačilo.”
V noci mala nočné mory, plakala a volala, že chce svoju maminku, kde je jej maminka… nechce tu byt sama, ona chce maminku… a plač, plač asi 10 minút, kým sa mi ju podarilo ukľudniť. Otázka znie, či ju nemám dávať nejakú dobu radšej iba na pól dňa, teda na spánok zobrať domov. A neskôr, možno po týždni - dvoch ju tam nechať na celý deň. Teda tieto dva dni som prišla pre ňu hneď o 15tej hodine. Aké máte skúsenosti? Ďakujem.
Analýza problému:
To, čo popisujete je bežnou súčasťou adaptačného procesu detí v škôlke. Vaša dcérka sa teší do škôlky za deťmi, ale na druhej strane si naplno uvedomuje Vašu neprítomnosť. Dcéra je v adaptačnom procese, ktorý môže trvať niekoľko dní až tri mesiace. Najčastejšie okolo mesiaca. V tomto období si dieťa navyká na nový spôsob denného života, na nové sociálne vzťahy, novú komunikáciu a je konfrontované s odlišnými vecami a emóciami a to nielen svojimi, ale i druhých detí.
Trojročné deti sú ešte málo samostatné a potrebujú pomoc dospelých. Začína u nich prebiehať osamostatňovací proces a to najmä v oblasti sebaobsluhy.
Ako je to s emocionálnou oblasťou u takto malých detí? U trojročných detí prevláda veľmi silná citová väzba na matku, na jej dotyky, nežnosť, prejavenie pochopenia, prijatia, stabilizácie, pocit bezpečia. Jeho správanie je ovplyvňované citmi, ktoré sú nestále, málo ovládateľné a ľahko rozrušiteľné o to viac, ak je v neprítomnosti matky.
Reč sa rozvíja do takej miery, že dieťa začína byť schopné popisovať svoje prežívanie a začína komunikovať svoje city.
Všetky tieto osobitosti vývinu trojročného dieťaťa treba mať na pamäti v tak dôležitom kroku, ako je začlenenie dieťaťa do kolektívu a jeho socializácia.
Moja rada:
Vytvárajte a podporujte u nej pocit pohody. Uisťujte ju o svojej láske. V noci Vás potrebovala, potrebovala sa uistiť, že ste pri nej. Dovoľte jej byť pri Vás čo najviac. Ak sa doteraz nepýtala, či ju ľúbite a odrazu sa pýta, odpovedajte jej, že áno. Nepýtajte sa prečo sa to pýta. Jednoducho priamo a neustále jej ukazujte, že aj keď s ňou nie ste po celý deň, nič sa nezmenilo vo vzťahu k nej. Vysvetlite jej, prečo chodí do škôlky. Hovorte jej, kam idete a čo robíte, ak je ona v škôlke. To preto, aby nemala pocit, že je tam odložená a vy ste doma.
Pýtajte sa na jej nových kamarátov, pozrite si jedálny lístok na celý týždeň a vychvaľujte jedlá, snažte sa akýmkoľvek spôsobom zatraktívniť škôlku.
Zapájajte pani učiteľky, povedzte im, čo sa deje u Vás doma. Poproste ich, aby mohla mať dcéra v škôlke svoju obľúbenú hračku. Veľmi dôležitá je komunikácia s pedagógmi, vedia ako pracovať s deťmi, kedy im pomôcť utíšiť sa, či prekonať strach a smútok. Je však potrebné, aby rešpektovali potreby Vášho dieťaťa mali jednotný postup v správaní a reakciách voči dieťaťu. Ak budú vidieť aj Vašu dôveru v nich, uľahčíte pobyt dieťaťa v škôlke a vzájomnú komunikáciu.
K otázke, či nechať dieťa hneď od začiatku na celý deň alebo ho brávať skôr je odpoveď individuálna. Osobne radím, že každý rodič vidí svoje možnosti vyzdvihovania dieťaťa zo škôlky. Niekedy to neumožňuje práca, inokedy zas áno.
Pre trojročné dieťa ste boli doteraz celým jeho svetom a môže sa mu zdať, že odrazu je v škôlke naozaj príliš dlho. Postupne ju pripravujte, že bude spávať v škôlke. Ak cítite, že na spanie v škôlke ešte nie je pripravená, poslúchnite svoju intuíciu, Vy poznáte dušu Vašej dcérky. Dajte jej čas na zžitie sa so škôlkou a novou situáciou. Pristupujte k nej i naďalej s láskou a citlivo, pretože táto životná etapa je veľkým krokom, ktorý môže detskú dušu polámať, ale i uistiť v pozitívnom sebahodnotení a v láske prijatí druhých. Najdôležitejšie je byť vnímavou na dcérku, uisťovať ju o svojej láske a byť v otvorenej komunikácií s pani učiteľkami.
Prajem Vám a Vašej dcérke, aby ste obe mali radosť z novej škôlkarskej životnej etapy a nových kamarádstiev.
Ďakujem Vám za prejavenú dôveru.
Dobrý deň, dcérka nastúpila 1x do škôlky a na druhý deň oslávila tri rôčky. Prvý deň sa tešila, neplakala, dali sme si pusinku a išla sama za deťmi. Celý deň bol OK. Druhý deň bolo ráno opäť všetko v poriadku, pusinky a išla za detičkami. No pred spaním jej prišlo clivo a plakala. Zvyšok dňa prešiel OK. Večer však, keď sme išli spať už prišla očakávaná veta: “Zajtra už do škôlky nepôjdem, dobre? Už stačilo.”
V noci mala nočné mory, plakala a volala, že chce svoju maminku, kde je jej maminka… nechce tu byt sama, ona chce maminku… a plač, plač asi 10 minút, kým sa mi ju podarilo ukľudniť. Otázka znie, či ju nemám dávať nejakú dobu radšej iba na pól dňa, teda na spánok zobrať domov. A neskôr, možno po týždni - dvoch ju tam nechať na celý deň. Teda tieto dva dni som prišla pre ňu hneď o 15tej hodine. Aké máte skúsenosti? Ďakujem.
Analýza problému:
To, čo popisujete je bežnou súčasťou adaptačného procesu detí v škôlke. Vaša dcérka sa teší do škôlky za deťmi, ale na druhej strane si naplno uvedomuje Vašu neprítomnosť. Dcéra je v adaptačnom procese, ktorý môže trvať niekoľko dní až tri mesiace. Najčastejšie okolo mesiaca. V tomto období si dieťa navyká na nový spôsob denného života, na nové sociálne vzťahy, novú komunikáciu a je konfrontované s odlišnými vecami a emóciami a to nielen svojimi, ale i druhých detí.
Trojročné deti sú ešte málo samostatné a potrebujú pomoc dospelých. Začína u nich prebiehať osamostatňovací proces a to najmä v oblasti sebaobsluhy.
Ako je to s emocionálnou oblasťou u takto malých detí? U trojročných detí prevláda veľmi silná citová väzba na matku, na jej dotyky, nežnosť, prejavenie pochopenia, prijatia, stabilizácie, pocit bezpečia. Jeho správanie je ovplyvňované citmi, ktoré sú nestále, málo ovládateľné a ľahko rozrušiteľné o to viac, ak je v neprítomnosti matky.
Reč sa rozvíja do takej miery, že dieťa začína byť schopné popisovať svoje prežívanie a začína komunikovať svoje city.
Všetky tieto osobitosti vývinu trojročného dieťaťa treba mať na pamäti v tak dôležitom kroku, ako je začlenenie dieťaťa do kolektívu a jeho socializácia.
Moja rada:
Vytvárajte a podporujte u nej pocit pohody. Uisťujte ju o svojej láske. V noci Vás potrebovala, potrebovala sa uistiť, že ste pri nej. Dovoľte jej byť pri Vás čo najviac. Ak sa doteraz nepýtala, či ju ľúbite a odrazu sa pýta, odpovedajte jej, že áno. Nepýtajte sa prečo sa to pýta. Jednoducho priamo a neustále jej ukazujte, že aj keď s ňou nie ste po celý deň, nič sa nezmenilo vo vzťahu k nej. Vysvetlite jej, prečo chodí do škôlky. Hovorte jej, kam idete a čo robíte, ak je ona v škôlke. To preto, aby nemala pocit, že je tam odložená a vy ste doma.
Pýtajte sa na jej nových kamarátov, pozrite si jedálny lístok na celý týždeň a vychvaľujte jedlá, snažte sa akýmkoľvek spôsobom zatraktívniť škôlku.
Zapájajte pani učiteľky, povedzte im, čo sa deje u Vás doma. Poproste ich, aby mohla mať dcéra v škôlke svoju obľúbenú hračku. Veľmi dôležitá je komunikácia s pedagógmi, vedia ako pracovať s deťmi, kedy im pomôcť utíšiť sa, či prekonať strach a smútok. Je však potrebné, aby rešpektovali potreby Vášho dieťaťa mali jednotný postup v správaní a reakciách voči dieťaťu. Ak budú vidieť aj Vašu dôveru v nich, uľahčíte pobyt dieťaťa v škôlke a vzájomnú komunikáciu.
K otázke, či nechať dieťa hneď od začiatku na celý deň alebo ho brávať skôr je odpoveď individuálna. Osobne radím, že každý rodič vidí svoje možnosti vyzdvihovania dieťaťa zo škôlky. Niekedy to neumožňuje práca, inokedy zas áno.
Pre trojročné dieťa ste boli doteraz celým jeho svetom a môže sa mu zdať, že odrazu je v škôlke naozaj príliš dlho. Postupne ju pripravujte, že bude spávať v škôlke. Ak cítite, že na spanie v škôlke ešte nie je pripravená, poslúchnite svoju intuíciu, Vy poznáte dušu Vašej dcérky. Dajte jej čas na zžitie sa so škôlkou a novou situáciou. Pristupujte k nej i naďalej s láskou a citlivo, pretože táto životná etapa je veľkým krokom, ktorý môže detskú dušu polámať, ale i uistiť v pozitívnom sebahodnotení a v láske prijatí druhých. Najdôležitejšie je byť vnímavou na dcérku, uisťovať ju o svojej láske a byť v otvorenej komunikácií s pani učiteľkami.
Prajem Vám a Vašej dcérke, aby ste obe mali radosť z novej škôlkarskej životnej etapy a nových kamarádstiev.
Ďakujem Vám za prejavenú dôveru.
"Nechcem, aby takto hovoril"
Problém očami rodiča:
Dobrý deň, rada by som sa poradila ohľadom výchovy dvojročného synčeka. Môj syn začal používať často slovo biť, nereaguje pritom agresívne, smeje sa na tom. Už som mu vysvetľovala, že keď by niekoho bil, to bolí ... že to je škaredé slovo. Skúšala som vysvetľovaním asi týždeň, nepomohlo. Mám pocit, keď chce na seba upriamiť pozornosť, smeje sa pri tom. Vie, čo to znamená. Povie mi, že sa to nesmie, ale aj napriek tomu to hovorí a smeje sa. Priznám sa, že už som mu dala aj po zadku, a povedala som mu, že toto je biť a je to škaredé, že sa vtedy nebudeme kamarátiť a odišla som z izby. Nič nepomohlo. Chcem vychovať svojho syna správne a neviem ako postupovať správne.
Ďakujem vám za odpoveď
Analýza problému:
Z Vašej otázky cítiť, že citlivo reagujete na správanie a komunikáciu syna a to je veľmi dobré.
Vyskúšali ste aj vysvetľovanie, aj “ukážku”, čo znamená slovo biť.
Správne ste povedali synovi, že nechcete, aby používal toto slovo, vysvetlili ste prečo. Ale syn ho znovu a znovu opakuje.
Prečo to robí? V tomto veku deti začínajú vyjadrovať svoje vlastné pocity, začínajú sa hrať so slovíčkami a napredujú vo vývine poznávacích schopností, čo sa prejavuje v hre i v reči. Vyvíjajú sa pamäťové a rozumové schopnosti, dieťa dokáže napodobniť pohyby, činnosti, ktoré pred nedávnom nedokázalo. Tak je to aj so slovami, v tomto období dokážu vysloviť slová, ktoré majú “napočúvané”.
Je vo veku, kedy dokáže verbalizovať svoje myšlienky a nápady a je to vek plný energie a pokusov. Tak aj používanie slova “biť” je pokusom. Pokusom, ako budete reagovať a najmä, či budete reagovať. Váš syn s najväčšou pravdepodobnosťou toto slovo používa ako formu upútania Vašej pozornosti a to bez toho, aby za tým sledoval niečo viac ako Vás a Vašu reakciu.
Moja rada:
Odporúčam Vám, aby ste skúsili synovi dôrazne povedať, že si neprajete, aby takto rozprával. Skúste mu to povedať jednoducho, krátkymi jasnými vetami. Ako teda na to? Existuje niekoľko spôsobov ako jasne komunikovať svoje slová voči malému dieťaťu:
Vylaďte sa na rečovú úroveň Vášho dieťaťa - povedzte mu to v krátkych vetách, ktoré sú len o niečo zložitejšie ako on sám rozpráva.
Znížte sa na úroveň dieťaťa v komunikácii - prisadnite si k nemu, zoberte si ho na ruky, čupnite si k nemu, zohnite sa k nemu, keď s ním rozprávate. V tomto období pri vzájomnej komunikácií potrebuje vidieť Vašu tvár a vnímať, že to, čo mu hovoríte, je pre Vás dôležité. Uistite sa, či Vám rozumel a pochopil, čo od neho očakávate. Ak takýmto spôsobom vysvetlíte svojmu synovi, že si neprajete, aby dané slová, môžete prejsť do druhého kroku a to je ignorácia neželaných slov. Na pár dní toto slovo úplne odignorujte, hoci ho syn bude opakovať. Dostal už vysvetlené, prečo si neprajete, aby takto rozprával a keď stále pokračuje, ignorujte neželané slová. Syn chce totiž vytvárať akciu - reakciu / ja poviem - ty zareaguješ.
Váš syn sa hrá so slovíčkami, sleduje reakcie, ktoré dokáže vyvolávať. Je to etapa, ktorá pominie tak, ako prišla. Chvíľku potrvá, než si dieťa utriedi a samo zistí, že používanie takýchto slov nemá žiaden zmysel. Ostávajú bez odozvy a bez reakcie.
Prajem Vám veľa trpezlivosti a lásky vo výchove.
Ďakujem za Vašu dôveru.
Dobrý deň, rada by som sa poradila ohľadom výchovy dvojročného synčeka. Môj syn začal používať často slovo biť, nereaguje pritom agresívne, smeje sa na tom. Už som mu vysvetľovala, že keď by niekoho bil, to bolí ... že to je škaredé slovo. Skúšala som vysvetľovaním asi týždeň, nepomohlo. Mám pocit, keď chce na seba upriamiť pozornosť, smeje sa pri tom. Vie, čo to znamená. Povie mi, že sa to nesmie, ale aj napriek tomu to hovorí a smeje sa. Priznám sa, že už som mu dala aj po zadku, a povedala som mu, že toto je biť a je to škaredé, že sa vtedy nebudeme kamarátiť a odišla som z izby. Nič nepomohlo. Chcem vychovať svojho syna správne a neviem ako postupovať správne.
Ďakujem vám za odpoveď
Analýza problému:
Z Vašej otázky cítiť, že citlivo reagujete na správanie a komunikáciu syna a to je veľmi dobré.
Vyskúšali ste aj vysvetľovanie, aj “ukážku”, čo znamená slovo biť.
Správne ste povedali synovi, že nechcete, aby používal toto slovo, vysvetlili ste prečo. Ale syn ho znovu a znovu opakuje.
Prečo to robí? V tomto veku deti začínajú vyjadrovať svoje vlastné pocity, začínajú sa hrať so slovíčkami a napredujú vo vývine poznávacích schopností, čo sa prejavuje v hre i v reči. Vyvíjajú sa pamäťové a rozumové schopnosti, dieťa dokáže napodobniť pohyby, činnosti, ktoré pred nedávnom nedokázalo. Tak je to aj so slovami, v tomto období dokážu vysloviť slová, ktoré majú “napočúvané”.
Je vo veku, kedy dokáže verbalizovať svoje myšlienky a nápady a je to vek plný energie a pokusov. Tak aj používanie slova “biť” je pokusom. Pokusom, ako budete reagovať a najmä, či budete reagovať. Váš syn s najväčšou pravdepodobnosťou toto slovo používa ako formu upútania Vašej pozornosti a to bez toho, aby za tým sledoval niečo viac ako Vás a Vašu reakciu.
Moja rada:
Odporúčam Vám, aby ste skúsili synovi dôrazne povedať, že si neprajete, aby takto rozprával. Skúste mu to povedať jednoducho, krátkymi jasnými vetami. Ako teda na to? Existuje niekoľko spôsobov ako jasne komunikovať svoje slová voči malému dieťaťu:
Vylaďte sa na rečovú úroveň Vášho dieťaťa - povedzte mu to v krátkych vetách, ktoré sú len o niečo zložitejšie ako on sám rozpráva.
Znížte sa na úroveň dieťaťa v komunikácii - prisadnite si k nemu, zoberte si ho na ruky, čupnite si k nemu, zohnite sa k nemu, keď s ním rozprávate. V tomto období pri vzájomnej komunikácií potrebuje vidieť Vašu tvár a vnímať, že to, čo mu hovoríte, je pre Vás dôležité. Uistite sa, či Vám rozumel a pochopil, čo od neho očakávate. Ak takýmto spôsobom vysvetlíte svojmu synovi, že si neprajete, aby dané slová, môžete prejsť do druhého kroku a to je ignorácia neželaných slov. Na pár dní toto slovo úplne odignorujte, hoci ho syn bude opakovať. Dostal už vysvetlené, prečo si neprajete, aby takto rozprával a keď stále pokračuje, ignorujte neželané slová. Syn chce totiž vytvárať akciu - reakciu / ja poviem - ty zareaguješ.
Váš syn sa hrá so slovíčkami, sleduje reakcie, ktoré dokáže vyvolávať. Je to etapa, ktorá pominie tak, ako prišla. Chvíľku potrvá, než si dieťa utriedi a samo zistí, že používanie takýchto slov nemá žiaden zmysel. Ostávajú bez odozvy a bez reakcie.
Prajem Vám veľa trpezlivosti a lásky vo výchove.
Ďakujem za Vašu dôveru.
Ako na amoky zúrivosti?
Problém očami rodiča:
Mám trojročného syna, ktorý každý deň dostáva amoky zúrivosti. Vtedy nepomáha nič, ani objatie, ani to, že mu vezmem hračky alebo ho nechám vyrevať sa v izbe. Častokrát sa sám udiera. Ako mám reagovať?
Analýza problému:
Trojročné dieťa a prejavy hnevu. Toto je obdobie, kedy si rodič naplno uvedomuje silu osobnosti u malého dieťaťa. Hnev, prejavy amoku, záchvaty plaču a nereagovanie na žiadne oslovenie, slová… aj takto sa vyvíja osobnosť detí. Je to vývinové obdobie, kedy deti prechádzajú sebauvedomovaním. Začínajú si uvedomovať, že majú svoje vlastné emócie, slová a prejavy, začínajú sa naplno prejavovať. Deti v tomto období si uvedomujú, že sú samostatné bytosti. Vzdor, prejavy hnevu sú prejavom vnútorného napätia, ktoré prežíva dieťa, ktoré je pohrúžené do svojej novobjavenej samostatnosti a rodič od neho niečo požaduje, niečo mu rozpráva, alebo jednoducho, dieťaťu sa niečo nepodarí. Vzplanú v ňom emócie, rozrušenie, nepohoda, ktorá sa prejaví trucovaním, plačom, ale aj hádzaním vecí a bitím sa. Detský vzdor však nie je namierený proti nikomu, nemá svoj účel.
Zároveň však treba pamätať, že obdobie vzdoru, ktoré je tak náročné, pominie a je prirodzenou cestou detského dozrievania.
Moja rada:
Úlohou rodiča nie je potláčať vzdor u dieťaťa, ale správne reagovať a zvládať prejavy hnevu.
Vy ako rodič môžte spraviť niekoľko krokov:
Predchádzanie vzdoru - čo sa udeje pred tým, ako sa Váš syn nahnevá a rozzúri? Niečo nedostal, niečo sa mu nepáči, chcel o niečom rozhodnúť a nemohol? Prišlo ku konfliktu s druhým členom rodiny? Bol unavený? Samobitím chce na seba upozorniť? Ak vidíte, že sa bije, príďte v tichosti k nemu a chyťte mu ruky a nedovoľte, aby ubližoval sebe alebo Vám.
Dôležitá je teda prevencia - predchádzať situáciám, u ktorých viete, že Vášho syna hnevajú, že sa dostane do stavu “záchvatu zúrivosti”. Odsledovať príčinu vzniku hnevu. Ak sa Vám ju podarí eliminovať, dôvody amoku sa utlmia alebo zaniknú. Ak napr. zistíte, že sa veľmi nahnevá, ak sa musí prestať hrať a má večerať, príďte za ním dvadsať minút pred večerou (alebo akýkoľvek časový interval) a povedzte mu, že idete večerať o 20min. - dovtedy sa môže hrať, ale že naťahujete budík a keď zazvoní, nech si umyje rúčky a pôjde jesť. Nevadí, že nepozná hodiny, nevie koľko je dvadsať minút. Smerodajné pre neho bude, že keď začuje zvoniť budík, skončila sa hra. Musíte byť však dôsledná a naozaj trvať na tom, aby sa Vaše slová naplnili.
Napodobňovanie detského hnevu v hre. Zahrajte sa so synom s jeho obľúbenými hračkami, napr. s autíčkami, dinosaurami...a vy prostredníctvom hračiek odohráte správanie syna. Ako príklad uvediem: “Autíčko bolo odrazu veľmi smutné a nahnevané. Hnevalo sa a tak sa rozhodlo, že bude do všetkého vrážať, že bude veľa plakať a nikoho nepočúvať. Keď to videli jeho kamaráti (ďalšie autíčka - to ste akože vy), prišli k nemu a pýtali sa ho, čo mu je. Autíčko však iba plakalo a hnevalo sa veľmi.” Pri tejto hre sa opýtajte Vášho synčeka, že čo si myslí on, že prečo sa autíčko hnevalo, prečo bolo smutné a prečo plakalo, aj keď k nemu prišli jeho kamaráti. Akoby on utíšil a pomohol autíčku. Syn môže takto presne opísať svoj stav keď sa hnevá, to prečo sa nevie ukľudniť, opíše tak svoje emocionálne prežívanie pri zúrivosti a po ňom. Toto Vám takisto veľa odhalí a dá nápovedu, ako pomôcť spracovať synov hnev.
Najdôležitejšie však je, aby ste so synom komunikovali kľudne, bez kričania a vždy až po ukľudnení situácie a nenechali sa nakaziť detským hnevom. Dieťa v hneve nevníma realitu, nevníma Vás, ani Vaše slová. Má v sebe hnev, ktorý potrebuje vyventilovať. Ak sa ukľudní, potom sa s ním porozprávajte. Dajte mu slová podpory, že chápete, že je nahnevaný, smutný, ale že sa nemôže biť. Ak teda nastane situácia, že sa veľmi hnevá a je v amoku, odporučila by som Vám, aby ste ho pevne chytili za ruky. Bude sa metať a bojovať, bude Vami držaný, ale zároveň nie v objatí, čo zrejme v tej chvíli nechce. Párkrát ho oslovte a nepúšťajte ho. Postupne sa ukľudní, uvidí, že vy ste ostali emocionálne stabilná (nevyviedol Vás z miery) a že si nemôže ublížiť. Ak sa ukľudní, choďte robiť nejakú činnosť (hrať sa, kresliť, čítať si rozprávky…). Neskôr sa vráťte k danej situácii (napr. o 15 -20min. ak už je naozaj kľudní a zároveň si pamätá na situáciu a svoje správanie).
Prajem Vám veľa radosti a ťažké obdobie pominie, najdôležitejšie je, aby Váš syn vedel, že ho ľúbite aj keď sa hnevá, aj keď neposlúcha… Je v období, kedy sa stále učí, že jeho akcia vyvoláva reakciu, skúša hranice Vašej trpezlivosti a modeluje správanie medzi Vami.
Mám trojročného syna, ktorý každý deň dostáva amoky zúrivosti. Vtedy nepomáha nič, ani objatie, ani to, že mu vezmem hračky alebo ho nechám vyrevať sa v izbe. Častokrát sa sám udiera. Ako mám reagovať?
Analýza problému:
Trojročné dieťa a prejavy hnevu. Toto je obdobie, kedy si rodič naplno uvedomuje silu osobnosti u malého dieťaťa. Hnev, prejavy amoku, záchvaty plaču a nereagovanie na žiadne oslovenie, slová… aj takto sa vyvíja osobnosť detí. Je to vývinové obdobie, kedy deti prechádzajú sebauvedomovaním. Začínajú si uvedomovať, že majú svoje vlastné emócie, slová a prejavy, začínajú sa naplno prejavovať. Deti v tomto období si uvedomujú, že sú samostatné bytosti. Vzdor, prejavy hnevu sú prejavom vnútorného napätia, ktoré prežíva dieťa, ktoré je pohrúžené do svojej novobjavenej samostatnosti a rodič od neho niečo požaduje, niečo mu rozpráva, alebo jednoducho, dieťaťu sa niečo nepodarí. Vzplanú v ňom emócie, rozrušenie, nepohoda, ktorá sa prejaví trucovaním, plačom, ale aj hádzaním vecí a bitím sa. Detský vzdor však nie je namierený proti nikomu, nemá svoj účel.
Zároveň však treba pamätať, že obdobie vzdoru, ktoré je tak náročné, pominie a je prirodzenou cestou detského dozrievania.
Moja rada:
Úlohou rodiča nie je potláčať vzdor u dieťaťa, ale správne reagovať a zvládať prejavy hnevu.
Vy ako rodič môžte spraviť niekoľko krokov:
Predchádzanie vzdoru - čo sa udeje pred tým, ako sa Váš syn nahnevá a rozzúri? Niečo nedostal, niečo sa mu nepáči, chcel o niečom rozhodnúť a nemohol? Prišlo ku konfliktu s druhým členom rodiny? Bol unavený? Samobitím chce na seba upozorniť? Ak vidíte, že sa bije, príďte v tichosti k nemu a chyťte mu ruky a nedovoľte, aby ubližoval sebe alebo Vám.
Dôležitá je teda prevencia - predchádzať situáciám, u ktorých viete, že Vášho syna hnevajú, že sa dostane do stavu “záchvatu zúrivosti”. Odsledovať príčinu vzniku hnevu. Ak sa Vám ju podarí eliminovať, dôvody amoku sa utlmia alebo zaniknú. Ak napr. zistíte, že sa veľmi nahnevá, ak sa musí prestať hrať a má večerať, príďte za ním dvadsať minút pred večerou (alebo akýkoľvek časový interval) a povedzte mu, že idete večerať o 20min. - dovtedy sa môže hrať, ale že naťahujete budík a keď zazvoní, nech si umyje rúčky a pôjde jesť. Nevadí, že nepozná hodiny, nevie koľko je dvadsať minút. Smerodajné pre neho bude, že keď začuje zvoniť budík, skončila sa hra. Musíte byť však dôsledná a naozaj trvať na tom, aby sa Vaše slová naplnili.
Napodobňovanie detského hnevu v hre. Zahrajte sa so synom s jeho obľúbenými hračkami, napr. s autíčkami, dinosaurami...a vy prostredníctvom hračiek odohráte správanie syna. Ako príklad uvediem: “Autíčko bolo odrazu veľmi smutné a nahnevané. Hnevalo sa a tak sa rozhodlo, že bude do všetkého vrážať, že bude veľa plakať a nikoho nepočúvať. Keď to videli jeho kamaráti (ďalšie autíčka - to ste akože vy), prišli k nemu a pýtali sa ho, čo mu je. Autíčko však iba plakalo a hnevalo sa veľmi.” Pri tejto hre sa opýtajte Vášho synčeka, že čo si myslí on, že prečo sa autíčko hnevalo, prečo bolo smutné a prečo plakalo, aj keď k nemu prišli jeho kamaráti. Akoby on utíšil a pomohol autíčku. Syn môže takto presne opísať svoj stav keď sa hnevá, to prečo sa nevie ukľudniť, opíše tak svoje emocionálne prežívanie pri zúrivosti a po ňom. Toto Vám takisto veľa odhalí a dá nápovedu, ako pomôcť spracovať synov hnev.
Najdôležitejšie však je, aby ste so synom komunikovali kľudne, bez kričania a vždy až po ukľudnení situácie a nenechali sa nakaziť detským hnevom. Dieťa v hneve nevníma realitu, nevníma Vás, ani Vaše slová. Má v sebe hnev, ktorý potrebuje vyventilovať. Ak sa ukľudní, potom sa s ním porozprávajte. Dajte mu slová podpory, že chápete, že je nahnevaný, smutný, ale že sa nemôže biť. Ak teda nastane situácia, že sa veľmi hnevá a je v amoku, odporučila by som Vám, aby ste ho pevne chytili za ruky. Bude sa metať a bojovať, bude Vami držaný, ale zároveň nie v objatí, čo zrejme v tej chvíli nechce. Párkrát ho oslovte a nepúšťajte ho. Postupne sa ukľudní, uvidí, že vy ste ostali emocionálne stabilná (nevyviedol Vás z miery) a že si nemôže ublížiť. Ak sa ukľudní, choďte robiť nejakú činnosť (hrať sa, kresliť, čítať si rozprávky…). Neskôr sa vráťte k danej situácii (napr. o 15 -20min. ak už je naozaj kľudní a zároveň si pamätá na situáciu a svoje správanie).
Prajem Vám veľa radosti a ťažké obdobie pominie, najdôležitejšie je, aby Váš syn vedel, že ho ľúbite aj keď sa hnevá, aj keď neposlúcha… Je v období, kedy sa stále učí, že jeho akcia vyvoláva reakciu, skúša hranice Vašej trpezlivosti a modeluje správanie medzi Vami.
