Naozaj mám doma náročné dieťa?

Asi  každý z nás rodičov má pocit, že naše dieťa chce iba jedno a to našu pozornosť. 
Ešte pred tým, než sa začneme zamýšľať, či je dieťa neprimerane nesamostatné, skúste si odpovedať na niekoľko otázok:

1. Koľko času venujem svojmu dieťaťu bez prerušenia? (bez prestávky, bez internetu, pozornosť sústredená len na dieťa či aktivitu s ním)
2. Ak sa s ním hrám či rozprávam, vediem aktivitu ja alebo dieťa? 
3. Aký máme program dňa? Boli sme vonku alebo sa dieťa nudí či nenudí? Aké činnosti robí? 
4. Čo robí dieťa, ak sa venujem vareniu, či iným domácim prácam? Hrá sa samo, pozerá rozprávku, nudí sa alebo mi pomáha? 

Prečo by ste si mali odpovedať na tieto otázky? Takouto jednoduchou sebareflexiou zistíte, či to nie je len váš pocit, že dieťa neustále potrebuje vás a nevydrží chvíľu samé. To však samozrejme okrem iných aspektov závísí aj od veku vášho dieťaťka a temperamentu. Neočakávajte, že dieťa do jedného roka “odložíte” pod hračku a ono bude do nej ticho búchať alebo pozerať sa na ňu dlhšiu dobu. Dieťatko sa tým zamestná na chvíľu. Svoju samostatnosť a pozornosť zacieli na niečo iné ako vás najmä vtedy, ak dosiahne psychologický míľnik sledovania a uvedomovania si pohybov nielen svojich, ale i predmetov a uvedomí si stálosť objektov (veci a ľudia existujú aj vtedy, ak ich nevidí) a najmä, ak sa posadí či začne štvornožkovať. Vaše, už skoro batoľa sa dokáže premiestniť za vecami a ľuďmi, ktoré ho práve zaujímajú a nepotrebuje vás k tomu. 

Ale vráťme sa späť k otázkam, ktoré súvisia viac so staršími deťmi a to približne od roku a pol či dvoch rokoch. 
1. Koľko neprerušovaného času venujete svojmu dieťaťu? 
Skúste sa niekedy pozrieť na hodinky a odmerať si nepretržitý čas, ktorý trávite bez prerušenia s dieťaťom. Možno budete prekvapený, že je to len pár minút, počas ktorých vás nič či nikto nevyruší. Dieťa je tak prerušované v aktivite, čaká na vás, prestáva hovoriť, znova začína…Takto môžte nadobudnúť falošný pocit, že koľko ste sa sústavne venovali svojmu dieťaťu. V skutočnosti ste boli niekoľkokrát prerušení. A dieťa vníma kvalitu času, ktorý mu venujete. 
Je samozrejmé, že nie vždy sa dá hrať sa bez prerušenia, ale skúste to. Vymedzte si čas, počas ktorého budete riešiť len dieťa. Poprípade, ak viete, že musíte počas hrania či tvorenia “odbehnúť” do kuchyne, povedzte to svojej ratolesti. 

2. Kto vedie hru - vy či dieťa? 
Dovolíte dieťaťku vybrať si druh hry či aktivity, čo chce robiť? Alebo to určujete vy? Pre dieťa je veľmi dôležité a potrebné, aby si vybralo aktivitu samé. Môžte mu dať na výber napr. z troch, ale konečné rozhodnutie nech je podľa neho. Bude mať tak chuť viac a dlhšie sa sústrediť a bude sa tešiť, že danú aktivitu vybralo samo. Zároveň uňho podporíte rozhodnosť a samostatnosť. 
Pocit z aktivity, hry či čítania bude u dieťaťa pozitívnejší a radostnejší. Aj takouto formou si môže obľúbiť hru a následne sa bude čoraz častejšie s ňou samostatnejšie hrať.

3. Ako trávite deň? 
Chodíte s dieťaťom von na ihrisko? Chodíte do prírody, chodíte na prechádzky? Má dieťa dostatok vonkajších aktivít? Aj toto zohráva dôležitú úlohu počas dňa. Deti sa vonku nenudia, nevymýšľajú, stretávajú nových kamarátov, majú svoje obľúbené preliezačky či ihriská. Iste ste si všimli, že na ihrisku potrebujú vašej pozornosti o dosť menej ako doma. 
Aj preto je potrebné, aby ste dieťaťu umožnili čo najviac aktivít na vzduchu. Tam okrem nových sociálno komunikačných zručností naberá aj pocit samostatnosti a nezávislosti. Ten sa prenesie aj do aktivít doma. 

4. Čo robí dieťa, ak sa venujete domácim prácam? 
Ak za ten čas, čo sa venujete domácim prácam, je dieťa samostatné aspoň chvíľu, pripravte sa na to, že akonáhle zbadá, že ste dovarili či dovešali prádlo, bude vás chcieť pre seba. 
Áno, jeho čas a schopnosť byť sám, či potichšie sú vyčerpané a teraz znovu potrebuje vás, vašu lásku, pozornosť či slová. 
Pomôcť vám môže, ak budete dieťa zapájať do aktivít s vami, avšak vieme, že nie počas každej domácej práce môžu asistovať aj detské rúčky. 

Čo na záver? Deti sú malí ľudia, pre ktorých sme inšpiráciou. Z nás si berú lásku, istotu a pocit bezpečia pre svoje hry, vymýšľania, rozhovory. Prostredníctvom nás a našej pozornosti rastú a postupne dosahujú vývojový míľnik, ktorý znamená čoraz väčšie osamostatňovanie. 
Deti sú rôzne, niektoré sú pokojnejšie, iné samostatnejšie, iné náročnejšie. To nezmeníme, pomôžeme sebe aj im, ak ich budeme rešpektovať a zmierime sa s tým, že sa dieťaťu musíme venovať viac ako kamarátka, že dieťa behá o tri hodiny viac ako to prvé… 
Viem, že neustála pozornosť, rozprávanie či hranie sú aj vyčerpávajúce, zvlášť, ak sú denno denne opakované a vyžadované. Sú to však deti, ktoré nás takto potrebujú a našu lásku nám vracajú čistejšiu, silnejšiu a úprimnejšiu. ​