Môžem čokoľvek

Dnes som si spomenula na rozprávkovú knižku o malej líške, ktorá bola presvedčená, že môže všetko, čo chce. Robila naprieky ostatným zvieratám, neposlúchala a zaumienila si, že mesiac je lopta, s ktorou sa môže hrať, pretože ona môže všetko - môže robiť čokoľvek. A tak sa malá líška hnaná túžbou po svietiacej lopte stratila. Blúdila až do noci, kedy ju prichýlil had. Rozprávka má samozrejme šťastný koniec. Líšku kamaráti nájdu a získajú aj nového priateľa hada. Malá líška tak pochopí, že nemôže všetko čo len chce, pretože to môže mať negatívne následky. Okrem iného prežila deň plný strachu a neistoty.

Napadla mi paralela medzi malou líškou presvedčenou o svojej možnosti robiť si čo chce a malým dieťaťom, ktoré tak ako sa vyvíja, skúša a posúva svoje hranice (skúša, či môže robiť čo chce). 

Aká je naša rola v tomto období, keď sa dieťa začne prejavovať: “Môžem, lebo ja chcem! Môžem robiť čokoľvek!” Máme mu my rodičia ustúpiť a riešiť hranice až v momente, kedy hrozí nebezpečenstvo ako v príbehu o malej líške? Alebo vtedy, ak nám už dochádza trpezlivosť? Kde tu majú miesto hranice v detskom správaní a sebapresadzovaní? 

Deti potrebujú hranice. Áno, určite ste už túto vetu počuli, možno neznie príliš láskavo a milujúco, ale opak je pravdou. Pre mňa je to veta, ktorá je svojím zložením jednoduchá, ale svojím praktickým využitím jedna z najťažšie aplikovateľnou vo výchove. Aké hranice? Na vysvetlenie použijem príklad malej líšky. Ak by jej rodičia dali “hranice”, že nemôže skákať po nohách iných zvieratiek, pretože ich to môže bolieť. Nemôže sa hrať s mesiacom, pretože mesiac nie je lopta a nedá sa k nemu iba vlastnou silou dostať, líška by sa nestratila, nezažila by strach, odmietanie kamarátov. Ale malá líška nedostala žiadne hranice, nepočula, že nemôže robiť všetko čo len chce, pretože tým  môže škodiť nielen sebe, ale aj druhým. 

Aj dieťa je často vystavované situáciám, ktorým nerozumie, v ktorých môže ľahko zlyhať, pretože jeho kompetencie a schopnosti sú na určitej vekovej hranici a stále sa vyvíjajú. Nemá odkiaľ vedieť, že “mesiac nie je lopta”. Hranicami dávame dieťaťu stabilitu a istotu. Vie, že v nich nezlyhá hoci si nie je isté samým sebou, svojím správaním - pretože vie, že sa môže oprieť o rodičia - pozná jeho správanie a jeho reakcie. 

To sú hranice, kedy áno, kedy nie, čo môžeš a čo nie, čo je prospešné a čo nie. Hranicami dávame dieťaťu istotu, že dané situácie zvládne, pretože si je nami isté. A my sme pre deti istota.  Môže sa zdať, že hranice sú zbytočné, že sú príliš prísne, ale je to tak, že hranice posúvajú dieťa vpred. Rodičia ich často neurčujú pre svoje dieťa a vysvetľujú to tým, že ich dieťa je sebaisté, že ich dieťa “prežije všetko”, že chcú, aby bolo sebavedomé a nechcú ho zbytočne limitovať a brzdiť.  Malá líška mohla všetko čo len chce a nakoniec sa celá ustráchaná stratila. Ak dieťa vyrastá s pocitom môžem všetko čo len chcem, ako to dopadne? Ako často zažije pocit strachu, pocit zlyhania, neistoty, pretože mu rodičia neurčili, že tu už nemôžeš. Tu ti radím ako tvoj rodič, ktorý ťa ľúbi a pozná nielen teba, ale aj závažnosť danej chvíle a ja ťa ňou prevediem. Nie fyzicky, ale práve hranicami - ktorými si dieťa uvedomí svoje pocity, bezpečnosť a ubezpečí sa o o nás. Dieťa potrebuje stabilitu a tou sme my rodičia vytvárajúci hranice.