Individualizmus - výhra či prehra pre naše deti?

V detskej knižke od O. Sekoru  Utečenec na vtáčom strome, kukučka odloží svoje vajíčko do cudzieho hniezda a odletí. Dni sa míňajú a z vajíčok sa postupne vyliahnu krásne vtáčiky. Všetky sú rovnaké, až na jedno - to kukučie. Malá Kukučka bolo najväčšie mláďa, ktoré bolo najhladnejšie a vyžadovalo si najviac pozornosti. Malé Kukúča sa rozhodlo, že už sa nebude deliť o jedlo ani o hniezdo s druhými vtáčikmi, a tak ich povyhadzovalo. Kukučka nevedela, že spravila niečo, čo nemala. Ostala tak sama s rodičmi, pričom ani netušila, že nie je ich. Tí sa o ňu starali a plnili všetky jej potreby až do dňa, kedy spoznala, že patrí do iného hniezda. A tak odletela. Zanechala za sebou rodičov bez svojich mláďat, ktoré v túžbe byť najsilnejším a prvým vyhodila z hniezda.

Aká je toto rozprávka? Nepripomína Vám tak trocha dnešný spôsob života, kedy sa stretávame stále častejšie so sebapresadzujúcimi deťmi? S deťmi, ktoré sú priebojné, sebavedomé, presadzujúce sa aj na úkor druhých. Môžeme vidieť, že z detí sa stávajú individualisti. Nepopieram potrebu mierneho individualizmu, sebavedomia či priebojnosti.

Dnes sa však chcem na tento individualizmus pozrieť z druhej stránky. Prečo chceme, aby boli naše deti tie prvé, nebojácne, komunikatívne…? Prečo ich k tomu vedieme a povzbudzujeme ich v takomto správaní? Nie je presadzovanie detí často na úkor druhých?

Aké sú deti individualisti a ako sa s nimi žije?

Deti individualisti sa po väčšinou nepozerajú na city druhých, nevšimnú si, že niekoho buchli, že niekomu skáču do reči… môžeme im to vyčítať? Nie, veď oni sa správajú tak, ako ich vychovávajú rodičia. Oni nemajú životné skúsenosti, ktoré by ich naučili, že aj pokora či empatia sú tak dôležité.

Ale predstavte si, že v triede vášho dieťaťa je mnoho takto vychovávaných detí. Každé je doma učené, aby bolo nebojácne, aby bolo vždy prvé, aby sa nebálo presadiť sa… Ako sa takýmto deťom musí v triede plnej individualizmov dariť a nažívať? Ťažko. Súcit a ohľaduplnosť, či empatia sú vlastnosti, ktoré sa totiž s takou dôslednosťou nebudujú.

Rodiča v snahe, aby ich dieťa bolo sebavedomé a cieľavedomé, zabúdajú, že vždy sa nájde niekto, kto je šikovnejší, múdrejší, sebavedomejší, odvážnejší ako ich dieťa. A čo potom? Nastáva stret dvoch či viacerých individualít, pričom ani jedna nemá pocit, že by mala ustúpiť, či pozrieť sa na vec druhou optikou. Prečo aj, keď ich k tomu nik neviedol. Zákonite z takého boja musí odísť ten menší, slabší alebo menej presadzujúci. Čo ak to bude práve ich dieťa? Neboli by radi videli, že niekto pomôže ich dieťaťu, že niekto s ním súcití, či prejaví mu kamarátstvo?

My rodičia nesmieme zabúdať, že správne prejavenie sa individualizmu a výnimočnosti ide v ruke v ruke s láskou, pozornosťou a empatiou k druhým. Učme deti byť nielen výnimočné, ale i pozorné. Naučme ich byť nielen prvými, ale vedieť aj prehrať a tešiť sa z víťazstva druhého. Naučme ich, že radosť sa násobí s počtom radujúcich sa. Učme ich, že súcit a pohladenie je jedným z najväčších darov. Nezabúdajme ani my a veďme k tomu deti, že správny individualizmus, sebapresadzovanie a výnimočnosť sú podmienené empatiou a pochopením druhých.

Nedovoľme, aby v našich rodinách rástli kukučky, ktoré vyhadzujú “nepotrebné” preč, naučme ich deliť sa, hrať sa, súcitiť, radovať sa s druhými. Tak im dáme správny smer individualizmu a výnimočnosti.

---