V známej rozprávke Ako sa stal Nevedko maliarom (N. Nosov) sa Nevedko v krajine Kvetného mestečka plného Kratulkov rozhodol, že sa stane maliarom. A tak kreslil všetko a všetkých. Nevedko vedel, že k maľovaniu mu stačí štetec a farba. Vôbec sa nezaoberal  myšlienkou, či vie naozaj maľovať a tak svoju chuť a radosť prenášal do svojich umeleckých diel. Kreslil realitu tak, ako ju videl - jeden Kratulko mal namaľované veľké uši, druhý chudučké nôžky, tretí sa ani nezmestil na papier. Ale jeho kamarátom sa to nepáčilo. Chceli vidieť obrázky tak, ako si ich samy predstavovali. To vyvolalo ich hnev a tak sa nepochopený Nevedko vzdá svojej maliarskej činnosti.

Čo sa vlastne stalo v Nevedkom príbehu? Kratulkovia nepochopili maliara Nevedka, ktorý kreslil ich najvýraznejšie črty a to, ako ich vidí. Skončilo to tak, že Nevedko prestal maľovať. A čo deti? Ako kreslia naše deti? Vidíme v ich dielach len čarbanice, či príliš veľký nos, malý domček, čiernu farbu? Tak ako Nevedko vyjadroval maľbami svoje vnútorné nazeranie na Kratulkov, takisto aj deti svojou maľbou vyjadrujú svoj pohľad na nás, na veci okolo nich,  na vzťahy či svet. Snažme sa nebyť nechápavými Kratulkami, ktorí sa nevyznajú v dielach malých Nevedkov.

Detská kresba nám dokáže veľa napovedať o emocionálnom prežívaní, o vnímaní seba i sveta.
Je veľmi veľa spôsobov a techník používaných na diagnostiku detskej kresby. V tomto článku sa zameriam len na najzákladnejšie znaky v kresbe. V interpretácii detskej kresby je mnoho znakov, ktoré sú jedinečné a nedajú sa používať ako šablóna pre posudzovanie všetkých kresieb. Ani jediná kresba nemôže odhaliť všetko, nevyvodzujte urýchlené závery z jedného obrázku. Diagnostiku dieťaťa prostredníctvom kresby musí spraviť odborník, pričom dieťa treba tiež posudzovať z hľadiska kultúrnych a sociálnych súvislostí.

Ak vidíte detskú kresbu a chcete si z nej niečo málo prečítať, všímajte si nasledujúce:
1) ako dieťa využíva priestor na papieri?
2) ako usporadúva kresbu?
3) aké farby volí?
4) aké čiary a tvary kreslí?
5) aká je úroveň kresby postáv?

1) Ako dieťa využíva priestor na papieri?

Papier môžme rozdeliť horizontálnou a vertikálnou čiarou na štyri rovnako veľké kvadranty. Ľavá strana papiera patrí minulosti a pravá strana budúcnosti. Horná polovica výkresu súvisí s vedomím dieťaťa a s jeho osobnostným rastom. Dolná časť výkresu je naopak spojená s podvedomím. Ak dieťa kreslí do ľavého dolného kvadranta, môže znamenať fixáciu na matku, obavy z budúcnosti, egocentrizmus alebo komunikačný blok u dieťaťa. Táto časť výkresu znázorňuje zmyslové vnímanie človeka.
Kvadrant v hornom ľavom rohu je miesto, kde sa dá “ukryť” pred svetom, ale pritom pozoruje dianie ostatných. Dieťa, ktoré preferuje horný ľavý roh môže mať menší zmysel pre realitu, uniká do snov, prejavuje sa pomalším životným tempom. 

Pravý dolný kvadrant znázorňuje pudové konflikty človeka. Ak dieťa kreslí najmä v tejto časti výkresu, čmára, gumuje, začierňuje - môže to znamenať nie najlepšie vnímanie svojho tela a sexualitu. Prejavujú sa tu nahromadené emócie, ktoré dieťa nevie spracovať.
Pravý horný kvadrant predstavuje pozitívne životné smerovanie, harmonickú osobnosť dieťaťa, cieľ, aktivitu, budúcnosť a životnú dynamiku.


2) Ako dieťa usporadúva kresbu na papieri?

Tu je dôležitý celkový dojem z kresby. Ako na vás kresba pôsobí? Práve to, ako dieťa vníma prázdny papier a ako sa s tým vysporiada, napovedá o jeho skutočnom životnom priestore. Dieťa, ktoré kreslí malé objekty vníma okolo seba veľký životný priestor, v ktorom sa môže cítiť osamotené či bojazlivé. Dieťa, ktoré však kreslí veľké objekty môže vnímať, že jeho životný priestor je malý a že má nedostatok možnosti na realizovanie, má veľké plány.

Ak dieťa kreslí objekty na dolnej polovici papiera, napovedá to o jeho realizme. Ak kreslí najmä na hornej polovici papiera, môžte vyčítať, že je to zasnený typ dieťaťa s hlavou v oblakoch.

Ak vidíte kresbu, ktorá je pekne vyčlenená a harmonická, môže vám napovedať o vyrovnanosti a harmónií dieťaťa, ktoré pozná svoje hranice. Na druhej strane, chaotické usporiadanie objektov, čarbanie a prelínanie pravdepodobne naznačujú vnútorný chaos dieťaťa, ťažívosť problémov a neschopnosť rešpektovať pravidlá.


3) Aké farby dieťa volí?

Všimnite si, aké farebné kombinácie dieťa volí. Častou kombináciou farieb u agresívnych detí je červeno - zelená. Ak dieťa používa najmä čiernu farbu, naznačuje to smútok, depresiu. Ak sa čierna farba vyskytuje na tele, môže to signalizovať problém s danou časťou tela (psychický alebo zdravotný problém u dieťaťa). Dieťa zrejme potláča svoje emócie ak volí šedú farbu. Chaotické a neharmonické spájanie farieb napovedá o vnútornom nepokoji dieťaťa. Tmavá farba celkovo napovedá o tom, že dieťa upadá do stresu.
Inú farebnosť kresby budú mať agresívne deti a inú plaché, citlivé deti. Podľa používanie farieb môžeme odhaliť aj farbosleposť (dieťa používa tlmené farby, nevýrazné, alebo farby odlišujúce sa od skutočnosti, napr. červená tráva… V určitom stupni vývoja kresby však dieťa používa farby s fantáziou a červená tráva nie je výnimkou).


4) Aké tvary a čiary kreslí?

Šťastné a spokojné deti kreslia silné čiary, ktoré zaberajú veľa miesta. Silná čiara - stopa je znakom agresívneho dieťaťa alebo sebavedomého dieťaťa. Tenké čiary, matne naznačené čiary súvisia s nízkym sebavedomím a sebadôverou u detí. Často takéto čiary kreslia deti introverti, ktorým sa ťažšie komunikuje a ustrašené deti. Vyrovnané deti kreslia optimálne čiary. Deti, ktoré nakreslia čiaru bez prerušovania jedným ťahom, bývajú nekomplikované a ľahšie komunikujú s okolím.

Oblé a uzavreté tvary (napríklad domy, autá, srdcia) predstavujú pre deti pocit bezpečia. Neuzavreté a nedokončené tvary (napríklad neuzavreté vetvy na strome) predstavujú neistotu u dieťaťa.



5) Aká je úroveň kresby postáv?

Všímajte si, či je nakreslená postava adekvátna veku. Aká je veľká, čo má oblečené, prepracované detaily, pohlavné znaky, výraz tváre a jej jednotlivé časti ako oči, uši, nos, ústa, vlasy. Všimnite si ruky, nohy, dynamiku postavy a jej sklon. Dôležité je pozerať na vzťahy medzi jednotlivými postavami.


Detská kresba je jedným z najlepších prostriedkov na pochopenie detského vnútra. Ak sa vyznáme v kresbách našich detí, môžme im lepšie porozumieť. Je to pre nich dôležité, ak vidia, že chápame a vnímame ich pocity a spôsob prežívania aj keď sa s nami o tom nerozprávajú. Nebudú sa tak cítiť ako nepochopený Nevedko, ktorý sa nakoniec vzdal svojej radosti z maľovania. Ak by sa Krasulkovia zaujímali o Nevedkove maľby, možno by zistili, že namaľované veľké uši znamenajú, že Krasulko je vždy ochotný počúvať. Možno by videli dobré srdce a pohostinnosť, ktoré sa skrývajú za maľbou veľkej postavy. 

Osobitne spomeniem vývoj detskej kresby postavy. Ako sa vyvíja kresba ľudskej postavy počas detstva? Snáď každý z nás pozná termín “hlavonožec” - primárne zobrazenie ľudskej postavy v detskej kresbe. Táto postava sa objavuje približne po treťom roku života. Dieťa kreslí najprv to, čo pozná, čo vie a čo považuje za dôležité. Najvýznamnejšia je pre neho ľudská tvár, ktorú diferencuje v rannom veku. Postupne do kruhu dokresľuje oči, ústa a nos. Deti v predškolskom veku sa zvlášť zameriavajú na kreslenie hlavy a detaily tváre. Ak dieťa kreslí postavu, kreslí samo seba - kreslí to, ako sa cíti.

Keď sa Vášmu dieťaťu nedarí kresliť, zamerajte sa na hrubú motoriku, pretože prvotné maliarske pokusy vychádzajú práve z hrubej motoriky. Taktiež je potreba rozvíjať a cvičiť jemnú motoriku, dbať na to, aby dieťa malo dostatok možností kresliť, robiť maliarske pokusy s farbami. Nechajte dieťatko maľovať prstovými farbami, vodovkami. Nechajte ho experimentovať, nech sa zabáva a tvorí podľa nálady a záujmu.

Na začiatku článku som spomenula príbeh o Veľkom kresliarovi, ktorý dal Malému kresliarovi svoj priestor aby maľoval, tvoril a následne sa podelil o svoje diela a pocity. Staňme sa aspoň na chvíľu Veľkými kresliarmi, dajme príležitosť a radosť naučiť Malých kresliarov tomuto krásnemu umeniu. Podeľme sa o svoj čas, papier, farbičky a fantáziu s deťmi - radosť z toho budeme mať všetci. 

V ďalšom článku sa dočítate ako interpretovať detskú kresbu. 

V minulom článku som písala o poruche správania ADHD - porucha pozornosti s hyperaktivitou. V tom dnešnom sa tejto téme venujem opäť, ale zameriam sa na spôsoby ako pomôcť dieťaťu s ADHD, ako sa k nemu správať, ako sa s ním učiť, ako mu uľahčiť každodenné situácie.

Veľmi účinné pri diagnostikovaní ADHD u dieťaťa je rodinné poradenstvo. Nielen dieťa je konfrontované svojím správaním, ale i rodičia. Ak máte záujem o rodinné poradenstvo alebo diagnostiku svojho dieťaťa a neviete, na koho sa obrátiť, medzi prvými oslovte vášho pediatria. Pomocnú ruku vám určite podá triedny učiteľ či výchovný poradca v škole. Znova vás povzbudzujem k spolupráci rodič - učiteľ - dieťa. Otvorenosť v takejto spolupráci je viac než dôležitá nielen pre dieťa, ale i pre rodičov.
Len odborníci vám skutočne pomôžu prekonať prvé najťažšie okamihy a naučia vás, ako správne pristupovať k dieťaťu s ADHD. Pretože práve na rodičovskom prístupe a správaní k dieťaťu záleží najviac.         
Existujú princípy rodičovského správania voči deťom s ADHD a to:

- rozprávať sa s dieťaťom pomaly a bez stresu

- dodržiavať a uplaťňovať pravidlá počas akejkoľvek hry

- sledovať akékoľvek pozitívne správanie a oceniť ho

- na dieťa reagovať nielen negativisticky - nesmieš, nerob, nie… ale oceňovať a chváliť 

- môže sa nám nepáčiť správanie dieťaťa, ale nie dieťa (mám ťa rada, ale tvoja reakcia nebola správna…)

- dôležitý je denný harmonogram pre dieťa - určiť si kedy dieťa vstáva, kedy raňajkuje, kedy oddychuje, kedy si robí domáce úlohy, kedy ide von… Dieťa si postupne osvojí vlastný program

- nové úlohy je dobré predviesť dieťaťu prakticky, názorne mu ukázať ako sa to robí - opakovať pokiaľ sa to nenaučí. Dieťa sa učí pomocou zrakových, sluchových, kinestetických vnemov. U hyperaktívnych detí sa pamäťové stopy vytvárajú pomalšie. 

- je prospešné, ak má dieťa svoj vlastný kút alebo svoju vlastnú izbu. Priestor, ktorý používa dieťa  nemá byť vyzdobený a farba stien by mala byť neutrálna. Práve jednoduchosť, minimálny hluk a pracovný stôl smerovaný smerom k prázdnej stene zaručí, aby nebola narušená detská koncentrácia. Dieťa nedokáže odfiltrovať rušivé podnety (ani hudbu)

- pozornosť treba upriamiť aj na stravu, obmedziť množstvo sladkého (najmä jednoduché cukry zhoršujú symptómy), nevynechávať raňajky

- dôležitá je zásada vždy len jeden podnet a jedna činnosť naraz. Jedna hračka, jeden výkres na kreslenie - žiadna možnosť výberu. Prázdny pracovný stôl, počas domácich úloh vypnuté rádio alebo televízor v celom byte. 

- rodičia by mali registrovať príznaky, že dieťa sa dostáva do citového napätia. Jeho pozornosť odvedieme na niečo iné ako napríklad - začneme sa pokojne rozprávať, prípadne dieťa zavedime do pre neho bezpečného prostredia (napr. jeho izba)

- potreba obmedziť hrových parnterov na jedného alebo dvoch. Ľahšie sa zasiahne do prípadných konfliktov. Dieťa by sa malo hrať doma. Tieto dôvody by sme mali vysvetliť nielen rodičom kamarátov, ale i samotných deťom. 

- dieťa  neľuťovať pred ním

- ak je určená medikamentózna liečba, je potrebné dodržiavať dávkovanie liekov


Možno sa vám zdá, že tieto princípy sú príliš zložité alebo ťažko aplikovateľné. Ale nebojte sa - s láskou k svojmu dieťaťu dokážete aj to, o čom ste si mysleli, že nikdy nedokážete. Nik nesľubuje, že výchova dieťaťa s ADHD je ľahká, ale je určite výnimočná a aj napriek ťažším chvíľam dieťa potrebuje lásku a vás, nech chýb na tejto ceste urobíte viac či menej.

Zdá sa, že v dnešnej dobe sme zaznamenali zvýšenú frekvenciu používania staronového pojmu hyperaktivita. Toto slovíčko je skloňované a spomínané oveľa častejšie ako v minulosti. Ako to teda je? Stúpol výskyt hyperaktívnych detí? Alebo sa z tejto poruchy vyvinulo len pomenovanie pre prirodzene neposedné a zvedavé deti? 

V tomto článku sa venujem práve hyperaktivite - poruche pozornosti s hyperaktivitou (ADHD). Stručne a jasne vysvetlím pojem ADHD, jeho prejavy, kto ju môže diagnostikovať a čo ovplyvňuje jej vznik. 

ADHD - je vývinová porucha, ktorej symptómy sa objavia do siedmeho roku dieťaťa. Medzi základné symptómy patrí:nedostatočná schopnosť sústrediť sa, hyperaktivita a impulzivita, nadmerná aktivita -  prejavuje sa mimovoľným pohybom rúk a nôh, neustála komunikácia, silný verbálny prejav, neschopnosť oddychovať. Neschopnosť  ovládať svoje reakcie na podnety a udalosti, ktoré sa netýkajú činnosti, ktorú práve dieťa vykonáva.

Táto porucha má biologické predispozície a spolu s ďalšími faktormi spôsobia poškodenie určitých dráh a centier v nervovej sústave. 

Medzi najčastejšie faktory, ktoré pôsobia na vznik ADHD patria:

• tzv. organické príčiny - ľahké poškodenie mozgu počas vnútromaternicového vývinu (napr. následok infekcie, poranenie počas pôrodu, nedostatočné okysličenie mozgu). 
  
• genetické faktory - 20 až 30% rodičov detí s ADHD trpí touto chorobou. 
  
• toxický vplyv látok - deti fajčiarok, konzumentky alkoholu rodia viac detí s ADHD. 
  
• sociálne faktory - trauma v rodine, dysfunkčná výchova v rodine…
  

Ako a kto diagnostikuje ADHD? Túto poruchu pozornosti s hyperaktivitou diagnostikuje detský neurológ v spolupráci s psychológom, špeciálnym pedagógom. Liečba je zameraná na zmiernenie prejavov ADHD a bráni vzniku ďalších porúch v správaní, či učení, zlepšuje adaptáciu v škole… Používa sa famakoterapia, psychoterapia. 

U detí, ktoré trpia ADHD sa vyskkytujú prvé prejavy aktivity už v dojčenskom období. Najvýraznejšie prejavy sú však v školskom období, kde je potrebný špeciálno-pedagogický prístup.

Ako sa teda prejavuje ADHD v rôznych detských obdobiach?
U detí s ADHD boli vypozorované výrazne prejavy aktivity už počas prenatálneho obdobia.

V dojčenskom období sa deti s ADHD prejavujú nespokojnosťou, plačlivosťou, krátkodobým spánkom, alebo aj obráteným biorytmom spania a bdenia.

V období batolenia a mladšieho školského veku vykazujú tieto deti vyššiu pohybovú aktivitu ako ich rovesníci bez ADHD. Častejšie u nich dochádza k zraneniam, sú menej obratní, ťažšie sa učia napríklad kolobežkovať, korčuľovať, bicyklovať. Ich “nešikovnosť” ich môže dráždiť a následným prejavom je afektívny záchvat, ktorý tak môže byť vyvolaný aj najmenším podnetom. U týchto detí môže byť prítomný oneskorený vývin reči.

V školskom období sa ADHD prejaví najvýraznejšie. Na dieťa sú kladené požiadavky, ktoré sú pre neho skoro nesplniteľné, pričom nevyhnutnosťou sa stáva individuálny špeciálno-pedagogický prístup. V oblasti vzdelávania sa prejavuje neschopnosť skoncentrovať sa na činnosť, neschopnosť zapamätať si a s tým súvisia prejavy porúch učenia, poruchy reči, emočné poruchy, poruchy motoriky alebo správania. Tieto deti často nemajú prehľad vo svojich veciach, stále niečo hľadajú a strácajú. Rodičia trávia veľa času so svojimi deťmi nad domácimi úlohami a učením sa, ale výsledky sa nedostavujú. Deti bývajú podráždené aj z najmenších podnetov, ktoré ich rušia. Prejavujú sa problémy pri zaspávaní.

Nie každá výrazná aktivita u detí v rannom období života automaticky znamená ADHD. Je prirodzené, že aktivita dieťaťa približne do jeho tretieho veku narastá. Po tomto období sa zastabilizuje. 

Rada by som v krátkosti upriamila pozornosť na prejavy poruchy pozornosti bez hyperaktivity - ADD. Do tejto skupiny patria poväčšinou dievčatá. Deti s ADD sú akoby v tieni detí s ADHD, pretože nepútajú natoľko pozornosť. Čo je to teda ADD? Je to porucha pozornosti bez hyperaktivity a impulzivity a jej prejavy:

• oneskorený vývin reči
  
• porucha výslovnosti, problémy s artikuláciou
  
• pohybová neobratnosť, problémy v hrubej a jemnej motorike, slabá koordinácia pohybov
  
• porucha priestorovej a časovej orientácie, poruch pravo-ľavej orientácie.
  

Verím, že článok o “hyperaktive” ADHD priblížil a ozrejmil túto poruchu. Ak máte podozrenie, že vaše dieťa môže trpieť ADHD, nečakajte a skontaktujte sa s odborníkmi, skontaktujte sa s triednou učiteľkou. Správna a otvorená spolupráca rodič - učiteľ/odborník - dokáže aj veľký problém zmenšiť či vyriešiť. 

Dnes som si spomenula na rozprávkovú knižku o malej líške, ktorá bola presvedčená, že môže všetko, čo chce. Robila naprieky ostatným zvieratám, neposlúchala a zaumienila si, že mesiac je lopta, s ktorou sa môže hrať, pretože ona môže všetko - môže robiť čokoľvek. A tak sa malá líška hnaná túžbou po svietiacej lopte stratila. Blúdila až do noci, kedy ju prichýlil had. Rozprávka má samozrejme šťastný koniec. Líšku kamaráti nájdu a získajú aj nového priateľa hada. Malá líška tak pochopí, že nemôže všetko čo len chce, pretože to môže mať negatívne následky. Okrem iného prežila deň plný strachu a neistoty.

Napadla mi paralela medzi malou líškou presvedčenou o svojej možnosti robiť si čo chce a malým dieťaťom, ktoré tak ako sa vyvíja, skúša a posúva svoje hranice (skúša, či môže robiť čo chce). 

Aká je naša rola v tomto období, keď sa dieťa začne prejavovať: “Môžem, lebo ja chcem! Môžem robiť čokoľvek!” Máme mu my rodičia ustúpiť a riešiť hranice až v momente, kedy hrozí nebezpečenstvo ako v príbehu o malej líške? Alebo vtedy, ak nám už dochádza trpezlivosť? Kde tu majú miesto hranice v detskom správaní a sebapresadzovaní? 

Deti potrebujú hranice. Áno, určite ste už túto vetu počuli, možno neznie príliš láskavo a milujúco, ale opak je pravdou. Pre mňa je to veta, ktorá je svojím zložením jednoduchá, ale svojím praktickým využitím jedna z najťažšie aplikovateľnou vo výchove. Aké hranice? Na vysvetlenie použijem príklad malej líšky. Ak by jej rodičia dali “hranice”, že nemôže skákať po nohách iných zvieratiek, pretože ich to môže bolieť. Nemôže sa hrať s mesiacom, pretože mesiac nie je lopta a nedá sa k nemu iba vlastnou silou dostať, líška by sa nestratila, nezažila by strach, odmietanie kamarátov. Ale malá líška nedostala žiadne hranice, nepočula, že nemôže robiť všetko čo len chce, pretože tým  môže škodiť nielen sebe, ale aj druhým. 

Aj dieťa je často vystavované situáciám, ktorým nerozumie, v ktorých môže ľahko zlyhať, pretože jeho kompetencie a schopnosti sú na určitej vekovej hranici a stále sa vyvíjajú. Nemá odkiaľ vedieť, že “mesiac nie je lopta”. Hranicami dávame dieťaťu stabilitu a istotu. Vie, že v nich nezlyhá hoci si nie je isté samým sebou, svojím správaním - pretože vie, že sa môže oprieť o rodičia - pozná jeho správanie a jeho reakcie. 

To sú hranice, kedy áno, kedy nie, čo môžeš a čo nie, čo je prospešné a čo nie. Hranicami dávame dieťaťu istotu, že dané situácie zvládne, pretože si je nami isté. A my sme pre deti istota.  Môže sa zdať, že hranice sú zbytočné, že sú príliš prísne, ale je to tak, že hranice posúvajú dieťa vpred. Rodičia ich často neurčujú pre svoje dieťa a vysvetľujú to tým, že ich dieťa je sebaisté, že ich dieťa “prežije všetko”, že chcú, aby bolo sebavedomé a nechcú ho zbytočne limitovať a brzdiť.  Malá líška mohla všetko čo len chce a nakoniec sa celá ustráchaná stratila. Ak dieťa vyrastá s pocitom môžem všetko čo len chcem, ako to dopadne? Ako často zažije pocit strachu, pocit zlyhania, neistoty, pretože mu rodičia neurčili, že tu už nemôžeš. Tu ti radím ako tvoj rodič, ktorý ťa ľúbi a pozná nielen teba, ale aj závažnosť danej chvíle a ja ťa ňou prevediem. Nie fyzicky, ale práve hranicami - ktorými si dieťa uvedomí svoje pocity, bezpečnosť a ubezpečí sa o o nás. Dieťa potrebuje stabilitu a tou sme my rodičia vytvárajúci hranice.

Zažila som to v detstve mnohokrát. Vraciam sa ako jedno zo štyroch detí z rodinnej dovolenky - tak ako sme sa tešili na dovolenku, tak sa tešíme aj domov. Odomykáme vchodové dvere a takmer všetci povieme: “naša bytová vôňa.” Dodnes si pamätám tú emóciu, ktorú vo mne tieto prvé sekundy, minúta vyvolala. Taká tá úľava, radosť, že som zacítila vôňu bytu, vôňu mojich - našich vecí, že som doma, kde som sama sebou. Máte aj vy takéto “spomienkové vône?” Nemyslím vôňu navareného obedu, či čerstvo napečených koláčov, ale vôňu bytu, domova.


Odkiaľ sa nabrala vôňa domova? Ako vzniká a prečo ak ju cítim, som zrazu istejšia, uvoľnenejšia? Nad touto “bytovou vôňou” som začala rozmýšľať, keď som sa vydala a s manželom sme sa nasťahovali do dvojgarsónky. Rýchlo sme sa zabývali, ale moja bytová vôňa tam akosi nebola, ale ani som to neriešila. Po dvoch rokoch sme sa presťahovali už s ročnou dcérou do väčšieho bytu. Neviem, čím to bolo, že túto vôňu som už podvedome hľadala aj v novom byte. Vždy, keď sa vraciame z dovolenky, otvorím dvere, nadýchnem sa a čakám, či zacítim našu vôňu domu. A áno, postupne sa táto vôňa udomácňuje aj u nás. Čím to je? Tým, že sme zabývaní? Alebo tým, že už máme dve deti, ktoré sa ihneď po príchode domov začnú bezstarostne hrať s hračkami a neriešia prežitú dovolenku, neriešia nevybalené kufre, neriešia večeru… Možno je tým, že “bytová vôňa” vôbec nie je zmesou vôni, pachov...ale zmesou emócií, ktoré spolu prežívame ako rodina v našom byte. 

Dnes sa zamýšľam nad tým, ako veľmi mi záleží, aby moje deti cítili túto vôňu domova. Je dôležité, aby deti vnímali rodinu ako bezpečné prostredie, kde sú prijaté. V rodine sa učia, že mama a otec sú rodičia, ktorí aj svojimi chybami ukazujú svoju lásku. Koľkokrát sa nám stalo, že sme okríkli dieťa  o pár tónov hlasnejšie, než sme chceli? Koľkokrát sa nám stalo, že sme šli riešiť detský problém s pokojnou hlavou, ale pristihli sme sa, že už máme nervy na prasknutie? Naše deti to vnímajú, vidia nás aj slabých, aj silných. Koľkokrát nás potom trápilo svedomie? Ja už viem, že ak poviem svojej dcére prepáč, vie a chápe, že aj ona mne povie prepáč, ak sa udeje niečo s čím nesúhlasím. Je to pre ňu prirodzené, pretože vidí, že aj ja sa viem ospravedlniť, vidí ma ako vzor správania. 

Deti vidia, že aj dva rozdielne názory rodičov sa dokážu nakoniec zlúčiť a dohodnúť sa. Keď dieťa zažíva nielen ja, ale my - my sa dohodneme, my pôjdeme, my sa podelíme, my sa tešíme, my smútime… toto všetko, všetka naša výchova tvorí vôňu domova. Výchova rozvíja osobnosť dieťaťa. Cieľom je, aby jedného dňa dieťa bolo schopné vlastného progresívneho sebarozvoja. Aby sa z neho stala ucelená bytosť nielen múdra, ale aby princípy dobra a morálky mala vžité. 

Keď som bola dieťa, tak som si to neuvedomovala, no dnes viem, že tam, kde sú moji rodičia, tam je aj vôňa domova a aj môj domov. A tak si prajem aj pre seba, aj pre vás, aby sme vedeli pripraviť vôňu domova pre tých, ktorí sú pre nás dôležití.