Stres náš každodenný - už aj deti?

​Vnímate stres? Keď sme v jednom tempe, keď nevieme čo skôr... A v týchto dňoch sa k tomu pridáva aj stres z nepoznaného, z toho, že nevieme čo bude a ako bude. My dospelí máme často stres.
Stres vnímame ako niečo negatívne, ale on je možno prekvapivo – aj užitočný. Pomáha nám prežiť najmä v nebezpečných situáciách. Okrem toho sa vďaka stresu dokážeme aj lepšie sústrediť... to všetko je v poriadku, ak stres prežívame krátkodobo. Problém nastáva, keď stres prežívame pridlho a často.
A čo deti? Všímate si stres aj u nich? Nemyslím len ten taký „klasický“ pred písomkou. Ale taký stres podobný tomu nášmu „dospeláckemu“ – stres z nepoznaného, stres z toho, že nemám veci pod kontrolou...

Ako a prečo vzniká stres u detí? Škodí im? Kedy dieťa prvýkrát môže pocítiť stres?
Na tieto otázky treba začať hľadať odpoveď v tom najútlejšom čase života – a to u novorodencov.
Novorodenci majú maličký mozog, ktorý spracováva a vníma informácie zo svojho bezprostredného okolia. Ak novorodenecký mozog vyhodnotí, že všetko je v poriadku, že môže byť v kľude – že na jeho potreby (hlad, plač...) niekto okamžite zareaguje, tak postupne tak ako rastie sa mu prepájajú neurónové spojenia. Práve tieto neurónové spojenia sú dôležitým základom pre rozvoj schopnosti ako napríklad pamäť, sebakontrola, ale aj vzťah k ľuďom a k sebe samému. Jeho telo je v pohode, vždy niekto príde ak je hladný, ak sa zľakol alebo mu je nepríjemne. Mozog nevysiela signály stresu.

Čo sa ale stane, ak mozog novorodenca vníma, že nie je všetko ok? Že na jeho potreby neprichádza nikto, kto by mu ich nasýtil? Že v jeho bezprostrednej blízkosti akoby nik poriadne nereagoval na jeho plač? Takýto mozog začne vysielať signály, že niečo nie je v poriadku, že je v ohrození a že je v nebezpečenstve. Týmto sa spúšťa prvá stresová situácia.  A stres prežívaný v detstve má zásadný vplyv na celý život.
Deti nemajú schopnosť ukľudniť sa samé. Nemajú na to vyvinutý mozog a potrebujú pomoc rodiča. Potrebujú niekoho, kto ich upokojí, zoberie na ruky, vysvetlí, utíši. Jednoducho nenechá ich v strese a osamotené. Ak k tomu nepríde - ak nikto nereaguje na plač, ak rodič nezareaguje včas (alebo žiaľ, vôbec), hladina kortizolu (čo je hormón stresu) vybehne u dieťaťa a je dlhodobo zvýšená. U detí trvá dlhšie, než znova klesne, čiže sú dlhšiu dobu v strese. Nevedia sa ukľudniť samé.

Prvý následok nesýtenia potrieb u novorodencov je teda prežívanie stresu a pocitu ohrozenia aj v bežných situáciách. Pretože ak sa dieťa dlhodobo ocitá v strese, jeho mozog vysiela signály stresu aj keď nemusí. Na situácie a udalosti reaguje prehnane - je vystresované aj v situáciách, ktoré u iných ľudí nevyvolávajú žiaden stres ani nebezpečenstvo.

Druhým následkom častého ranného stresu sa ukáže v budúcnosti. Tieto deti veľmi ťažko budú udržiavať pozornosť (to sa prejaví veľmi skoro), budú s veľkou pravdepodobnosťou prchejšie a najmä ich schopnosť riešiť konflikty a hádky bude nízka. Takéto deti majú mnohokrát problém zapamätať si už aj básničky, ľahko sa nahnevajú a nevedia v pokoji vyriešiť obyčajné hádky. Dostávajú sa do zbytočných problémov a hádok - sú výbušné.

A do tretice, takéto deti sa naučia, že sa ťažko hľadá dôvera v druhých ľuďoch. Ich vzťahová väzba je narušená. Sú pripravené kedykoľvek bojovať a nedôverovať. Sú v neustálom napätí a strehu.

V svetle týchto poznatkov pamätajme, že prvé a najdôležitejšie obdobie detí je v rannom detstve. To, čo dieťa zažije pred nástupom do škôlky, ako my rodičia reagujeme na detský plač, únavu, ako mu pomôžeme spracovať nepríjemné zážitky...to všetko bude mať na neho vplyv. Ovocie nášho vzťahu sa ukáže veľmi rýchlo. Preto Vás chcem povzbudiť, aby ste aj v časoch, kedy samy prežívate istú mieru stresu a frustrácie, nezabúdali na to, že aj deti dokážu prežívať stres. Nedokážu ho však spracovať samy, ale potrebujú k tomu nás rodičov. Láskou a pozornosťou vychovávate dieťa k spokojnému životu. 

---