Asi  každý z nás rodičov má pocit, že naše dieťa chce iba jedno a to našu pozornosť. 
Ešte pred tým, než sa začneme zamýšľať, či je dieťa neprimerane nesamostatné, skúste si odpovedať na niekoľko otázok:

1. Koľko času venujem svojmu dieťaťu bez prerušenia? (bez prestávky, bez internetu, pozornosť sústredená len na dieťa či aktivitu s ním)
2. Ak sa s ním hrám či rozprávam, vediem aktivitu ja alebo dieťa? 
3. Aký máme program dňa? Boli sme vonku alebo sa dieťa nudí či nenudí? Aké činnosti robí? 
4. Čo robí dieťa, ak sa venujem vareniu, či iným domácim prácam? Hrá sa samo, pozerá rozprávku, nudí sa alebo mi pomáha? 

Prečo by ste si mali odpovedať na tieto otázky? Takouto jednoduchou sebareflexiou zistíte, či to nie je len váš pocit, že dieťa neustále potrebuje vás a nevydrží chvíľu samé. To však samozrejme okrem iných aspektov závísí aj od veku vášho dieťaťka a temperamentu. Neočakávajte, že dieťa do jedného roka “odložíte” pod hračku a ono bude do nej ticho búchať alebo pozerať sa na ňu dlhšiu dobu. Dieťatko sa tým zamestná na chvíľu. Svoju samostatnosť a pozornosť zacieli na niečo iné ako vás najmä vtedy, ak dosiahne psychologický míľnik sledovania a uvedomovania si pohybov nielen svojich, ale i predmetov a uvedomí si stálosť objektov (veci a ľudia existujú aj vtedy, ak ich nevidí) a najmä, ak sa posadí či začne štvornožkovať. Vaše, už skoro batoľa sa dokáže premiestniť za vecami a ľuďmi, ktoré ho práve zaujímajú a nepotrebuje vás k tomu. 

Ale vráťme sa späť k otázkam, ktoré súvisia viac so staršími deťmi a to približne od roku a pol či dvoch rokoch. 
1. Koľko neprerušovaného času venujete svojmu dieťaťu? 
Skúste sa niekedy pozrieť na hodinky a odmerať si nepretržitý čas, ktorý trávite bez prerušenia s dieťaťom. Možno budete prekvapený, že je to len pár minút, počas ktorých vás nič či nikto nevyruší. Dieťa je tak prerušované v aktivite, čaká na vás, prestáva hovoriť, znova začína…Takto môžte nadobudnúť falošný pocit, že koľko ste sa sústavne venovali svojmu dieťaťu. V skutočnosti ste boli niekoľkokrát prerušení. A dieťa vníma kvalitu času, ktorý mu venujete. 
Je samozrejmé, že nie vždy sa dá hrať sa bez prerušenia, ale skúste to. Vymedzte si čas, počas ktorého budete riešiť len dieťa. Poprípade, ak viete, že musíte počas hrania či tvorenia “odbehnúť” do kuchyne, povedzte to svojej ratolesti. 

2. Kto vedie hru - vy či dieťa? 
Dovolíte dieťaťku vybrať si druh hry či aktivity, čo chce robiť? Alebo to určujete vy? Pre dieťa je veľmi dôležité a potrebné, aby si vybralo aktivitu samé. Môžte mu dať na výber napr. z troch, ale konečné rozhodnutie nech je podľa neho. Bude mať tak chuť viac a dlhšie sa sústrediť a bude sa tešiť, že danú aktivitu vybralo samo. Zároveň uňho podporíte rozhodnosť a samostatnosť. 
Pocit z aktivity, hry či čítania bude u dieťaťa pozitívnejší a radostnejší. Aj takouto formou si môže obľúbiť hru a následne sa bude čoraz častejšie s ňou samostatnejšie hrať.

3. Ako trávite deň? 
Chodíte s dieťaťom von na ihrisko? Chodíte do prírody, chodíte na prechádzky? Má dieťa dostatok vonkajších aktivít? Aj toto zohráva dôležitú úlohu počas dňa. Deti sa vonku nenudia, nevymýšľajú, stretávajú nových kamarátov, majú svoje obľúbené preliezačky či ihriská. Iste ste si všimli, že na ihrisku potrebujú vašej pozornosti o dosť menej ako doma. 
Aj preto je potrebné, aby ste dieťaťu umožnili čo najviac aktivít na vzduchu. Tam okrem nových sociálno komunikačných zručností naberá aj pocit samostatnosti a nezávislosti. Ten sa prenesie aj do aktivít doma. 

4. Čo robí dieťa, ak sa venujete domácim prácam? 
Ak za ten čas, čo sa venujete domácim prácam, je dieťa samostatné aspoň chvíľu, pripravte sa na to, že akonáhle zbadá, že ste dovarili či dovešali prádlo, bude vás chcieť pre seba. 
Áno, jeho čas a schopnosť byť sám, či potichšie sú vyčerpané a teraz znovu potrebuje vás, vašu lásku, pozornosť či slová. 
Pomôcť vám môže, ak budete dieťa zapájať do aktivít s vami, avšak vieme, že nie počas každej domácej práce môžu asistovať aj detské rúčky. 

Čo na záver? Deti sú malí ľudia, pre ktorých sme inšpiráciou. Z nás si berú lásku, istotu a pocit bezpečia pre svoje hry, vymýšľania, rozhovory. Prostredníctvom nás a našej pozornosti rastú a postupne dosahujú vývojový míľnik, ktorý znamená čoraz väčšie osamostatňovanie. 
Deti sú rôzne, niektoré sú pokojnejšie, iné samostatnejšie, iné náročnejšie. To nezmeníme, pomôžeme sebe aj im, ak ich budeme rešpektovať a zmierime sa s tým, že sa dieťaťu musíme venovať viac ako kamarátka, že dieťa behá o tri hodiny viac ako to prvé… 
Viem, že neustála pozornosť, rozprávanie či hranie sú aj vyčerpávajúce, zvlášť, ak sú denno denne opakované a vyžadované. Sú to však deti, ktoré nás takto potrebujú a našu lásku nám vracajú čistejšiu, silnejšiu a úprimnejšiu. ​

Pamätáte si príbeh Bambuľkine dobrodružstvá s názvom Dve zázračné slová? V tomto príbehu Bambuľka nechcela poďakovať susedovi za broskyne, ktoré jej dal. Hoci ju dedo Jozef učil, že existujú dve základné slová, ktoré všetkým pomôžu, Bambuľka tvrdohlavo odmietala poďakovať susedovi. A tak dedo Jozef nechal všetky broskyne zmiznúť.
Prečo spomínam Bambuľku a jej nechuť ďakovať? Všimli ste si koľko detí vie poďakovať, poprosiť či pozdraviť? Je slušné správanie stále spoločenskou normou alebo nás prekvapí, ak dieťa pozdraví? Prečo je potrebné naučiť deti ďakovať či pozdraviť? Čo im to prinesie v živote?

Ako ste vnímali, keď niekto vošiel do miestnosti (napr. čakárne u lekára) a len si ticho sadol? Zaregistrovali ste ho? Čo ste si o ňom pomysleli? A aký pocit vo vás vyvolá človek, ktorý ak vojde do miestnosti s ľuďmi, pozdraví? Všimnete si ho? Možno si aj vymeníte malý úsmev, možno máte väčšiu chuť začať sa s ním rozprávať. Ak aj vy pozdravíte a naučíte to svoje dieťa, vyvoláte pozornosť ľudí, úsmev, priateľskosť. Toto všetko v sebe nesie jednoduchý pozdrav.

Deti sú dobré, majú čistý pohľad na svet, na ľudí, vnímajú lásku a radosť v každom dni. Sú pre nás všetkým. Aj napriek tomuto je potrebné naučiť deti vďačnosti. Naučiť ich pozdraviť a poďakovať. Tak sa odrazu žiadosť a nástojčivosť dieťaťa o jedlo premení na milú otázku. Aj vďaka slovu “prosím” sa nebude rodič cítiť ako sluha či rodič, ktorý len plní detské požiadavky. Ak poďakuje, prejaví tým vďačnosť, ktorá sa stáva zriedkavou. Dieťa dá najavo, že nie všetko je automatické.

Ako naučiť deti ďakovať, poprosiť či pozdraviť?
Ponúkam vám 5 rád ako to jednoducho zvládnete:

1. Začnite od útleho veku. Nevadí, že dieťa v útlom veku nepochopí príčiny a následky ďakovania, poprosenia či pozdravu. Dôležité je, že dieťatko si to zautomatizuje a osvojí si to. O mesiac, či rok nebude riešiť či a prečo pozdraviť. Stane sa to prirodzenou súčasťou jeho spoločenského kontaktu s ľuďmi. Nebude sa ostýchať pozdraviť a poprosiť.
Moja dvojročná dcéra vždy zakričí: “Aoj (ahoj) alebo Papá”. Vôbec nerieši, prečo pozdraviť, prečo nie. Berie to ako samozrejmosť a príjemný okamih, kedy sa jej väčšina pozdravených ľudí prihovorí a venuje jej pozornosť. Aj takto prirodzene stráca ostych pred ľuďmi.

2. Buďte osobným príkladom. Najrýchlejšou a najjednoduchšou cestou, ako naučiť dieťa slušnému správaniu je osobný príklad. Ak dieťa bude vidieť, že rodič pozdraví, poďakuje, začne to vnímať ako každodennú súčasť a motiváciu ako byť “veľkým dievčatkom či chlapcom”. Dieťa prirodzene napodobňuje svojich rodičov. Nezabúdajte poprosiť a poďakovať aj svojim deťom, hoci sú malé.

3. Pochváľte dieťa, ak zdraví či ďakuje. Nebojte sa deti pochváliť, ak pozdravia či poďakujú. Budú sa tešiť, že znova niečo dokázali, že nezabudli, že sa správajú ako dospelí. Aj vaša pochvala bude pre ne motiváciou.

4. Čítajte rozprávky, pozerajte s deťmi rozprávky o spoločenskom správaní. Vysvetľujte im a rozprávajte im, prečo je nielen pekné, ale i dobré pozdraviť. Vysvetlite im, že okrem prejavu pozornosti tým dieťa poteší druhého, naučí sa lámať sociálne bariéry (nebude sa hanbiť), pomôže mu to nájsť kamarátov… Pozdrav, poďakovanie a poprosenie otvára spoločenské dvere.

5. V prítomnosti ľudí sa vyhnite otázkam typu: “Miško, pozdravil si?” Dieťa to môže vnímať ako nedôveru či poníženie. Verte dieťaťu, že pozdraví samo. Ak nepozdraví, či nepoďakuje, vysvetlite si to neskôr, keď budete samy. Nemajte obavu, dieťa si túto situáciu zapamätá aj keď sa o nej budete rozprávať neskôr.
Aj malé prejavy dobra či vďačnosti pomôžu spraviť vašu rodinu, komunitu a spoločnosť krajšou a lepším miestom, kde si ľudia aj prostredníctvom ďakujem, prosím vážia seba i druhého. Ako sa spieva v Bambulkinej rozprávke o Zázračných slovách: “Keď niečo chceš a nepovieš prosím, tak všetci ohluchnú. Slovko prosím každú žiadosť ako kvietok ozdobí.”

O chvíľu je koniec prázdnin a mnoho detí čaká na svoj prvý deň v škôlke. Okrem radosti, nových povinností, denného harmonogramu nielen pre rodiča, ale i dieťa, sa stretávame aj s plačom a obavami z tejto zmeny.

Ako teda začať škôlkarský život v pokoji a bez plaču?
Ponúkam vám 8 rád, prostredníctvom ktorých uľahčíte sebe i dieťaťu nástup do škôlky:

1. Rozprávajte dieťaťu čoho čaká - priblížte mu škôlkarský život, vysvetľujte mu priebeh dňa v škôlke a aktivity. Rozprávajte mu o pani učiteľke a ostatných deťoch.
Existuje niekoľko publikácií či rozprávok, ktoré sa venujú práve škôlke - pozerajte či čítajte si ich spolu s dieťaťom. Snažte sa mu z neznámeho škôlkarského sveta priblížiť čo najviac.

2. Vysvetlite mu, prečo bude chodiť do škôlky - určite to bude prekvapenie pre dieťa, keď doteraz strávilo prvé najdôležitejšie roky svojho života s vami a odrazu bude chodiť do škôlky. Ako spríjemniť takýto dôležitý míľnik? Nebojte sa mu povedať reálne dôvody, prečo bude chodiť do škôlky (maminka musí chodiť do roboty zarábať peniaze, nájde si nových kamarátov a naučí sa veľa vecí, ktoré ho budú zaujímať…). Venujte dostatok času jeho otázkam.
Ale nerobte z témy nástup do škôlky ani jedinečnú najdôležitejšiu situáciu (aby ste dieťa zbytočne nevystavovali zvýšenému stresu), ale ani banalitu.

3. Uisťujte dieťa o svojej láske - vie, že sa niečo zmení, preto ho uisťujte o svojej láske. Pripomínajte mu, že nič sa nemení na vašom vzťahu. Stále ho rovnako ľúbite a ste pri ňom.

4. Nájdite mu kamaráta už počas prázdnin, ktorý bude jeho spolužiak - asi to pre vás nie je najjednoduchšia úloha, ale skúste to. Deti prijímané do jednej škôlky bývajú väčšinou v tých istých častiach mesta. Ak sa vám podarí vytvoriť kamarátsky vzťah medzi budúcimi škôlkarskými spolužiakmi, adaptácia vášho (a nielen vášho) dieťaťa bude ľahšia. Nepôjde sám do neznámeho prostredia, už sa na niekoho bude tešiť.

5. Nezabúdajte na pani učiteľku - predstavte svojmu dieťaťu pani učiteľku. Rozprávajte mu o nej, kto je to, čo s nimi bude robiť v škôlke. Spravte v nej v časovom predstihu pozitívnu postavu, ktorá bude na deti dávať pozor, bude im číťať či hrať sa s nimi. V škôlke je pre deti a keď bude smutný, či veselý a bude jej to chcieť povedať, nech príde za ňou. Nerobte z nej prísnu autoritu, ktorá vzbudí strach.

6. Podporujte detskú samostatnosť a šikovnosť - prejavujte dôveru v dcérinu či synovu šikovnosť a samostatnosť. Podporujte jeho sebavedomie, aby do škôlky nenastúpilo s pocitom, že je neschopné, pomalé či nevie dôležité veci (zapnúť si zips na bunde, zaviazať šnúrky na topánkach). S touto radou úzko súvisí aj siedma rada:

7. Nestrašte dieťa škôlkou - vyhýbajte sa vetám typu:
”Však počkaj, v škôlke na teba nikto čakať nebude!”
“Ako chceš chodiť do škôlky, keď si nevieš umyť ruky?”
“V škôlke ťa to veľmi rýchlo odučia!”
“Nebudeš mať žiadnych kamarátov, ak sa takto správaš!” ….
Tieto nič a pritom veľa hovoriace vety môžu spôsobiť v dieťaťu stres, nízke sebavedomie a odmietanie škôlky, hoci s ňou nemá ani jednu skúsenosť.

8. Všetky pocity a emócie sú v poriadku - uistite dieťa, že strach, plač je normálnou reakciu. Ak chce, nech si poplače, kľudne mu povedzte, že aj vám bude smutno. Je to prirodzené a nepotláčajte tieto emócie u dieťaťa. Aj keď sa vám zdá, že plače zbytočne. Je to jeho spôsob vyrovnávania sa a prijímania novej situácie.
Zo srdca vám a vašim deťom prajem, aby ste začali škôlkarský život s pokojom. Aby vaše dieťa cítilo istotu vo vašej nemennej láske, aj keď každodenné povinnosti vás i jeho zastihnú viac ako inokedy.

2. Muffiny
Vytvoríte si ju jednoducho - vystrihnite si z ľubovoľne farebného papiera koláčik či muffin, vystrihnite si rôzne ozdoby, sviečky vo viacerých farbách, šľahačku akejkoľvek farby a hrajte sa s dieťaťom. "Hanka, napečieš mi hnedý muffin a ozdobíš žltou sviečkou?" Dieťa sa orientuje vo farbách, spája si predmet s farbou. 

3. Zmrzlina
Tretia hra na spoznávanie farieb je zmrzlina. Vystrihnite si z papiera kornútok a kopčeky zmrzliny rôznej farby.  Môžte sa začať hrať na zmrzlinára. Okrem farieb sa dieťa prostredníctvom tejto aktivity naučí vypýtať si konkrétnu zmrzlinu, "zaplatiť" či pozdraviť. 
Táto hra však môže mať tendenciu pomenovávať farby "pistáciová", "citrónová"... Ak si dieťa vypýta citrónovú zmrzlinu, opýtajte sa "Akú farbu má citrónová zmrzlina?". Vyhnite sa tak dezorientácií v názvoch  farieb. 

Tieto hry som hrávala s mojou dcérou a farby sa naučila veľmi rýchlo. Prirodzenou formou a zábavou si rozšírila svoj detský svet o farby. 
Prajem vám veľa pekných chvíľ pri hrách, ktoré okrem zábavy prinášajú aj novú vedomosť. 

Poznáte rozprávku Hviezdne toliare? Je to rozprávka o malej sirôtke, ktorá nikoho nemala. Rozhodla sa, že odíde do sveta s kúskom chleba. Cestou stretne biedneho starčeka, ktorý ju prosí o kúsok chleba. Skromné dievčatko sa podelí o chleba a neskôr stretne malé dieťa, ktorému je zima a tak sirôtka neváha a dá mu svoju čiapku. O chvíľu stretne ďalšie malé dievčatko, ktorému podaruje aj zvyšok svojich šiat. Sirôtka tak stojí bez ničoho v lese, vedomá si, že už nemá naozaj nič, ani chlieb, ani šaty a nevie, čo robiť. Odrazu začnú z neba padať toliare a sirota je oblečená v krásnych šatách. Od toho času je sirôtke vodilo už len dobre po celý život.

Čo si myslíte, že prežívala sirota, keď sa podelila nielen o chlieb, ale i o oblečenie? Myslíte, že rozmýšľala dopredu, čo bude jesť, či čo si oblečie? Nie, sirôtka sa vzdala všetkého čo mala, pretože poslúchla svoje srdce. 
O to väčšiu radosť prežila, keď ako nečakanú odmenu dostala toliare a nažívala si bez starostí. 
Určite si aj vy spomeniete na ten pocit, ktorý ste mali, ak ste niekomu niečo dali. Ten pocit zadosťučinenia, pokoja, lásky, či porozumenia. Asi tak sa cítila sirota v rozprávke o Hviezdnych toliaroch. 

A čo naše deti? Vedia sa podeliť o veci tak, ako sirota? Prežili už ten pocit, keď niekomu dajú hračku, či sa podelia? Vedia sa deti deliť prirodzene, či ich to máme my rodičia naučiť? Vieme, v ktorom veku to od nich môžeme očakávať a vyžadovať? 

Deti do približne jedného roku života nemajú vyvinutú stálosť objektov. To znamená, že deti si myslia, že to, čo nevidia, to neexistuje. Nevedia, že hoci sa osoba alebo vec schovala, či odišla do druhej miestnosti, tak v skutočnosti nezmizla, ale existuje. Po jednom roku si deti začínajú túto stálosť objektov uvedomovať a nastáva tu prvé obdobie, kedy sa deti odmietajú deliť o hračky. Uvedomujú si, že hračku má niekto iný, že ju nemajú a že hračka existuje hoci ju nevidia. Tento až úzkostný pocit vyplýva zo sebauvedomenia dieťaťa. Dieťa si v roku začína uvedomovať svoje JA, svoju identitu. Začína prejavovať svoju vôľu, vnímať a ohradzovať sa voči zákazom, či nasmerovaniu. Svoju identitu definujú slovom MOJE - moja mama, moje auto, moja bábika, moje jedlo, moje pitie… 
Ak im hovoríme, aby sa delili o hračky, nevedia si uvedomiť, že hračku spúšťajú len na chvíľu. Pre nich to znamená navždy. Neriešia čas, riešia a vnímajú to, že sa “musia” podeliť o niečo, čo patrí im. 

Ako teda pomôcť deťom, aby delenie hračiek nevnímali ako krivdu? 
Ponúkam vám šesť rád, ako naučiť dieťa deliť sa: 

1. Začnite od seba a neodmietajte cukrík, či kresbu od vášho dieťaťa - ak vám vaša ratolesť prinesie jeden cukrík, prijmite ho. Aj napriek tomu, že cukríky nejete, aj napriek tomu, že viete, že je jeho obľúbený… O to viac vaše dieťa muselo vynaložiť sily, aby sa zrieklo cukríku a dalo vám ho. Ak cukrík, či darovaný obrázok, hoci je aj desiaty v ten deň prijmete, vysielate signál, že si vážite detskú štedrosť. Že vás teší a prijímate darčeky (hoci malé, možno pre vás nepotrebné, stále tie isté), že neodmietate dieťa. Tak ho povzbudíte k tomu, aby radosť, ktorú vidí u vás, sa snažilo uvidieť aj v iných, kedy niečo daruje. Ako sa cíti dieťa, ktoré ponúkne cukrík otcovi a ten ho odmietne so slovami: “spapaj ho ty.” Potom dieťa príde k mame a tá povie vetu v tom istom zmysle. Dieťa je dvakrát za sebou odmietnuté. 

2. Buďte príkladom - nebojte sa ukázať svoju štedrosť pred dieťaťom. Aj keď máte pocit, že by to vyzeralo ako chválenie sa, nie je to tak. Rozprávajte dieťaťu, komu čo idete dať. Vaše dieťa nerozoberá “ako to môže vyzerať”. Vníma a odnáša si z toho to najpodstatnejšie: “Aj moji rodičia zaniesli susedom koláč.” “Moja mamina požičala kamarátke šaty na ples…”. Okrem štedrosti ukazujete aj vašu lásku a dobroprajnosť voči druhým ľuďom. 

3. Vysvetľujte. Ak sa na ihrisku dve dvojročné deti hádajú o formičku do pieskoviska a vy ste sa rozhodli zasiahnuť - tak vysvetľujte. Povedzte vetu nasledujúceho typu: “Katka, požičaj lopatku Matúškovi. On ju bude mať iba chvíľku a potom ti ju vráti. Bude sa tešiť, on ti tiež určite požičia hrabličky. Budete mať každý inú hračku.” Touto vetou vyjadríte očakávanie a postoj oboch detských strán. Deti tak budú vedieť, že hračka sa im vráti späť a budú mať na chvíľu aj novú hračku. 

4. Robte výnimky. Sú isté druhy hračiek, ktoré má dieťa rado a nechce sa s nimi deliť. Urobte výnimku, dohodnite sa so svojím dieťaťom, že so všetkými hračkami sa delí, ale viete, ako veľmi má rado svoju bábiku či autíčko, s tou sa nemusí deliť. Nebojte sa to vysvetliť aj návšteve s ďalším malým dieťaťom. U nás doma dlho fungovalo, že “modré bábo” bola hračka, s ktorou moja dcéra spávala a všade ju nosila. To bola hračka, s ktorou sa nemusela deliť. S ostatnými sa delila ľahšie, pretože vedela, že hračka, ktorá má pre ňu veľký význam, tá ostáva s ňou.

5. Naučte svoje dieťa, že v kolektíve detí sa o hračky delí. Ak sa nechce deliť, môže sa hrať sám. Pretože ak sa chce hrať s druhými deťmi, pravidlo je také, že s hračkami sa hráme spolu. Môžeme si ich striedať, hrať sa spolu, krátko či dlho, ale v konečnom dôsledku sa hráme všetci so všetkým. Deti a zvlášť rovesníci sa naučia navzájom veľmi veľa. Ak vaše dieťa bude často vystavované situáciám, kedy sa bude musieť podeliť, prijme to ľahko a uvidí príklad aj v druhých deťoch. Nebude mať pocit, že len ono sa delí.

6. Chváľte deti. Všímajte si svoje deti, pozitívne reagujte aj na najmenší darček, či snahu uvoľniť hojdačku druhému dieťaťu, alebo požičanie akejkoľvek hračky. Vaša pochvala a láska budú pre neho motiváciou do tej doby, kedy dozreje do štádia prirodzeného delenia a štedrosti. 

Odmenou pre naše deti, ktoré sa naučia deliť sa, nebudú hviezdne toliare ako v rozprávke. Ale bude to odmena v podobe nového kamaráta, či dobrého pocitu. Ak naučíme deti deliť sa, naučia sa deliť nielen o hmotné veci, ale aj o svoje srdce, pozornosť, súcit či kamarátstvo. To bude najväčšia odmena.

V detskej knižke od O. Sekoru  Utečenec na vtáčom strome, kukučka odloží svoje vajíčko do cudzieho hniezda a odletí. Dni sa míňajú a z vajíčok sa postupne vyliahnu krásne vtáčiky. Všetky sú rovnaké, až na jedno - to kukučie. Malá Kukučka bolo najväčšie mláďa, ktoré bolo najhladnejšie a vyžadovalo si najviac pozornosti. Malé Kukúča sa rozhodlo, že už sa nebude deliť o jedlo ani o hniezdo s druhými vtáčikmi, a tak ich povyhadzovalo. Kukučka nevedela, že spravila niečo, čo nemala. Ostala tak sama s rodičmi, pričom ani netušila, že nie je ich. Tí sa o ňu starali a plnili všetky jej potreby až do dňa, kedy spoznala, že patrí do iného hniezda. A tak odletela. Zanechala za sebou rodičov bez svojich mláďat, ktoré v túžbe byť najsilnejším a prvým vyhodila z hniezda.

Aká je toto rozprávka? Nepripomína Vám tak trocha dnešný spôsob života, kedy sa stretávame stále častejšie so sebapresadzujúcimi deťmi? S deťmi, ktoré sú priebojné, sebavedomé, presadzujúce sa aj na úkor druhých. Môžeme vidieť, že z detí sa stávajú individualisti. Nepopieram potrebu mierneho individualizmu, sebavedomia či priebojnosti.

Dnes sa však chcem na tento individualizmus pozrieť z druhej stránky. Prečo chceme, aby boli naše deti tie prvé, nebojácne, komunikatívne…? Prečo ich k tomu vedieme a povzbudzujeme ich v takomto správaní? Nie je presadzovanie detí často na úkor druhých?

Aké sú deti individualisti a ako sa s nimi žije?

Deti individualisti sa po väčšinou nepozerajú na city druhých, nevšimnú si, že niekoho buchli, že niekomu skáču do reči… môžeme im to vyčítať? Nie, veď oni sa správajú tak, ako ich vychovávajú rodičia. Oni nemajú životné skúsenosti, ktoré by ich naučili, že aj pokora či empatia sú tak dôležité.

Ale predstavte si, že v triede vášho dieťaťa je mnoho takto vychovávaných detí. Každé je doma učené, aby bolo nebojácne, aby bolo vždy prvé, aby sa nebálo presadiť sa… Ako sa takýmto deťom musí v triede plnej individualizmov dariť a nažívať? Ťažko. Súcit a ohľaduplnosť, či empatia sú vlastnosti, ktoré sa totiž s takou dôslednosťou nebudujú.

Rodiča v snahe, aby ich dieťa bolo sebavedomé a cieľavedomé, zabúdajú, že vždy sa nájde niekto, kto je šikovnejší, múdrejší, sebavedomejší, odvážnejší ako ich dieťa. A čo potom? Nastáva stret dvoch či viacerých individualít, pričom ani jedna nemá pocit, že by mala ustúpiť, či pozrieť sa na vec druhou optikou. Prečo aj, keď ich k tomu nik neviedol. Zákonite z takého boja musí odísť ten menší, slabší alebo menej presadzujúci. Čo ak to bude práve ich dieťa? Neboli by radi videli, že niekto pomôže ich dieťaťu, že niekto s ním súcití, či prejaví mu kamarátstvo?

My rodičia nesmieme zabúdať, že správne prejavenie sa individualizmu a výnimočnosti ide v ruke v ruke s láskou, pozornosťou a empatiou k druhým. Učme deti byť nielen výnimočné, ale i pozorné. Naučme ich byť nielen prvými, ale vedieť aj prehrať a tešiť sa z víťazstva druhého. Naučme ich, že radosť sa násobí s počtom radujúcich sa. Učme ich, že súcit a pohladenie je jedným z najväčších darov. Nezabúdajme ani my a veďme k tomu deti, že správny individualizmus, sebapresadzovanie a výnimočnosť sú podmienené empatiou a pochopením druhých.

Nedovoľme, aby v našich rodinách rástli kukučky, ktoré vyhadzujú “nepotrebné” preč, naučme ich deliť sa, hrať sa, súcitiť, radovať sa s druhými. Tak im dáme správny smer individualizmu a výnimočnosti.

Nedávno som čítala rozprávku Ako sa osy pohádali. V rozprávke vystupujú tri hádajúce sa osy, ktoré nevedeli vyriešiť svoj spor, ktorá si vie postaviť najlepší dom. Hádali sa, či je lepší z papiera, či z hliny alebo z listu. Túto hádku počul starý múdry pavúk, ktorého požiadali, aby ich rozsúdil. Viete čo spravil pavúk? Nepustil sa do obviňovania či zisťovania, kto začal tento spor. Osám ale vysvetlil, každá z nich má svoju pravdu, každá z nich je šikovná a vie sa postarať o svoju rodinu. Osy poďakovali pavúkovi za múdru reč a dohodli sa, že sa už nebudú hádať.

Čo je zaujímavé na tejto rozprávke? Nie sú to ani hádajúce sa osy, ani dôvod ich škriepky, ale pavúk, ktorý bez emócií, ale s rozvahou vysvetľoval osám, že každá z nich je šikovná a jedinečná. Nehľadal vinníka, neriešil malichernosti. Pripomenulo Vám to rodiča a hádajúce sa deti? Deti, ktoré si v hádke privolajú na pomoc rodiča, aby ich rozsúdil. Ako vtedy reagujeme? Sme nahnevaní, že sa deti hádajú a ihneď hľadáme vinníka, alebo sme rozvážni ako pavúk? Hľadáme radšej riešenie a správny spôsob komunikácie namiesto rozsúdenia?

Tam, kde sú deti sú i hádky a konflikty. Deti sa medzi sebou hádajú, doťahujú sa nielen kvôli závažným veciam, ale i kvôli drobnostiam. Aká je úloha rodiča v detskom spore? Má zasiahnuť, či nie? Učia sa niečo deti prostredníctvom hádok? Škodia konflikty vzťahu medzi súrodencami?

Kedy teda zasiahnuť? Zasiahnite vtedy, ak prichádza k fyzickému útoku, alebo sa situácia vyostruje do agresívneho správania. Nerešpektujte bitky medzi deťmi, vyhraňte situáciu, čo áno a čo nie. Stanovte pravidlo ohľadom fyzických sporov a keď to deti porušia, vyvoďte sankcie - napríklad im zakážte sa spolu istú dobu hrať (akákoľvek doba, akú uznáte za vhodnú).  Deti samota omrzí a budú sa chcieť spolu hrať. Ak sa deti začnú spolu hrať, pochváľte ich, vyzdvihnite hodnotu spolupráce a ich vzájomného vzťahu.

Bežné spory, ktoré si deti dokážu vyriešiť v priebehu niekoľkých minút radšej ignorujte a nezasahujte. Súrodenci sa totiž musia naučiť riešiť nepríjemné situácie. Ak sa do všetkého zamiešate, deti sa na vašu pomoc budú vždy spoliehať a nedokážu sa bez pomoci dospelých na ničom dohodnúť. Ak sa deti naučia v detstve riešiť svoj spor, v budúcnosti im to pomôže pri riešení konfliktov nielen v práci, ale i v partnerstve. Je to pre nich pozitívna skúsenosť do budúcna.

Ako zasiahnuť? Ak máte pocit, že musíte zasiahnuť, hádajúce sa deti oddeľte a  upokojte ich. Vypočujte si verziu hádky a vzniku konfliktu u všetkých zúčastnených detí. Výhodou detí je, že na spor o chvíľu zabudnú. Snažte sa byť nestranný a to aj napriek tomu, že určiť vinníka nie je jednoduché. Je skoro isté, že vždy sa jedno z detí bude cítiť ako porazené a bude sklamané. Vyvarujte sa  automatickému trestaniu či pripisovaniu viny staršiemu dieťaťu so slovami “ty si starší, máš mať rozum”. Udelený trest alebo výčitky s týmito slovami môže naštrbiť vzťah dieťaťa nielen k vám, ale i k súrodencovi.

Ak sa rozhodnete začať zisťovať, “kto začal”, automaticky tým dávate priestor na zadelenie úlohy ukrivdeného a žalobaby. Nech je situácia viac či menej vypätá, nekričte a neopakujte veci veľakrát. Dbajte na to, aby ste povedali vec iba jedenkrát a bez zvýšeného hlasu. Ak kričíte, v návale emócií a hluku vás nikto nebude vnímať.

Nemusíte ani vyriešiť spor, ale prejavte dôveru v detí, že viete, že dokážu svoj problém vyriešiť. Deti sa nakoniec naučia spolu vychádzať, naučia sa kedy a komu ustupovať, kedy neustupovať, ako komunikovať a vytvárať kompromisy. Budú si viacej dôverovať a veriť v svoje schopnosti. Lepšie sa naučia vychádzať s rovesníkmi.
Deti sa začínajú hádať už v pieskovisku, neskôr pochopia, že je lepšie ak si požičiavajú formičky a majú ich tak k dispozícii viacej. Čím skorej sa naučia, že spolupráca a dohody im umožnia viac radosti a možností, konflikty sa obmedzia.

Prečo vznikajú detské konflikty?

- chcú pritiahnuť pozornosť rodiča - deti môžu mať pocit, že ste sa im nevenovali, prípadne menej, ako si predstavujú. Preto sa začnú hádať - vedia, že prídete riešiť ich konflikt. Ako má rodič zareagovať? Zmapovať situáciu a buď venovať deťom čas alebo ich zamestnať aktivitou - či už začnú maľovať alebo vešať prádlo, či pôjdu von. Dôležité je ich rozptýliť. Máte pocit, že vaše deti sa hádajú pričasto? Nie je to určite vašou vinou. Chybou naopak je, ak rodič nesprávne zasiahne a trestá nespravodlivo. Ak budete často zasahovať do detských sporov, deti ich začnú využívať práve na pritiahnutie si vašej pozornosti.

- nudia sa - deti sa často bijú, pretože sa nudia. Ako to vyriešiť? Vymyslite im program - čítanie, kreslenie, začnite sa s nimi rozprávať o tom, ako bolo v škole, škôlke, kam by chceli ísť alebo o čomkoľvek. Zbavte ich nudy, deti do určitého veku potrebujú “zamestnať” aktivitami dávanými rodičom.  

- pocit moci - ak jedno z detí cíti, že je obľúbenejšie alebo mu rodičia ľahšie odpúšťajú jeho hádky, začne vyvolávať konflikty, pretože si myslí, že si to môže dovoliť. Tu je priestor na nastavenie zrkadla pre rodiča - zastávate si obe deti rovnako? Nestáva sa, že jedno z detí je “vždy vinníkom” a druhé “obeťou”?

- závisť, súperenie - deti často súperia, pretekajú sa, závidia si veci. Je to prirodzenou súčasťou ich dozrievania, deti časom pochopia, že úspešným môžu byť aj keď neboli prvé, aj keď nemajú všetko po čom túžia.

- poradie narodenia - starší súrodenec môže mať pocit, že sa musí starať o mladšieho, že ho má na starosti, že s ním musí hrať. Pričom vnímajú, že majú akosi viac povinností ako ich mladší súrodenci. Naopak, mladší súrodenci sa môžu snažiť dotiahnuť sa na starších, provokovať ich a myslieť si, že sa schovajú za staršieho súrodenca.

- temperament - deti majú iný temperament, jeden reaguje flegmatickejšie, druhý cholerickejšie. Jeden má iný limit naplnenia potrieb, inú vnímavosť na podnety ako to druhé dieťa - každého nahnevá niečo iné.

Nezabúdajte, že nie je vašou povinnosťou zasiahnuť do sporu vašich detí. Pokiaľ sa dá, ignorujte tieto detské konflikty. Snažme sa byť rozvážni a múdri rodičia, ktorí namiesto hľadania vinníkov a rozsúdenia radšej vypočujú deti a poradia im. Deti sa prostredníctvom hádok učia mnohému, čo neskôr využijú. Ovládať sa v konfliktoch, naučiť sa robiť kompromisy, dohody, ustupovať, či stáť si za svojím, vnímať emócie u druhých je to, čo si deti odnášajú zo svojich detských hádok.

Aj keď sa vám zdá, že je nemožné odnaučiť deti sa hádať a že musíte stále zasahovať, nezúfajte, ukážte deťom vašu lásku, trpezlivosť a empatiu, pretože deti sa učia najmä od nás rodičov.

Aká rozprávka sa Vám spája s Vianocami? Mne asi najznámejšia vianočná a to Tri oriešky pre Popolušku. Pozná ju každý z nás, videli sme ju mnohokrát a to najmä na Vianoce. Svoju premiéru mala v roku 1974 v Československej televízií - známa pieseň, známi herci predstavujúci krásnu Popolušku a trocha roztopašného princa. Klasický príbeh a pracovitej krásnej Popoluške, ktorú macocha a nevlastné sestry nechceli pustiť na bál, no vďaka trom kúzelným orieškom a splneným želaniam sa rozprávka končí víťazstvom dobra. Popoluška sa vydá za Princa a je šťastná.

Nie je pre mnohých z nás táto rozprávka už akýmsi každoročným rituálom počas Štedrého dňa?
Blíži sa čas Vianoc a k tomuto sviatku patrí množstvo tradícií a rituálov. Už teraz asi väčšina z nás vie alebo aspoň tuší, ako bude vyzerať ten Váš Štedrý deň. Štedrovečerný stôl prestretý a vyzdobený vianočným obrusom, kapor, či oblátky… rozprávky a koledy...spomienky na najbližších, ale i návštevy… zdobenie perníkov… pečenie koláčov… stíšenie sa… radosť z očakávania… áno, to sú tie tradície, tie naše zvyklosti, ktoré každým rokom aj nevedomky opakujeme.

Prečo v našich životoch využívame rituály a tradície - ako nám pomáhajú? Ako ich vnímajú deti? Sú pre nás a náš rodinný život potrebné? Čo je to rituál?

Rituál, je súbor úkonov rôzneho charakteru, opakovaná zmysluplná činnosť, pričom tieto činnosti sa vykonávajú podľa stanovených pravidiel. Tieto opakované činnosti majú zvyklostný charakter a podporuje súdržnosť ľudí. Ak činnosť nebude zmysluplná, stane sa z nej len ďalšia rutina (ako napríklad pravidelné vstávanie v ten istý čas).

Tradície sú súborom zvykov, pravidiel, spôsobov a správaním zdedených z generácie na generáciu.

Každá rodina má svoje rituály. Asi najznámejším rituálom je ukladanie detí na spánok a všetky činnosti predchádzajúce spánku - čítanie rozprávky, umývanie zúbkov, či pozeranie rozprávky, rozprávanie sa… Okrem toho väčšina z nás dodržiava tradície ako je oslava narodenín, menín, Vianoce, Veľká noc, nástup do školy, či ukončenie štúdia.  Prečo sú ale rituály také dôležité? Odpoveď je jednoduchá a cíti ju každý z nás - pretože dávajú pocit, že členovia rodiny sú navzájom spojení, dávajú pocit istoty a pravidelnosti, poukazujú aj na vyjadrujúcu hodnotu rodiny.

Rituály a tradície pomáhajú deťom lepšie sa prispôsobiť životným zmenám, či vyrovnať sa s ťažkosťami. Rituály vôbec nemusia byť komplikované a náročné. Tým, že rituály prinášajú pohodu a radosť, odbúravajú stres a napätie najmä u malých detí. Rituály vytvárajú stabilitu a podporujú rodinné vzťahy.
Ako príklad uvediem narodeninový rituál - oslava narodenín býva príležitosťou vyjadriť, že si oslávenca vážite a máte ho radi. Deti môžu mať na narodeniny výnimky či privilégia - výber rozprávky, ktorú budete pozerať, sladké raňajky, výber obľúbeného jedla. Alebo každoročná spoločná fotografia celej rodiny.

Máte pocit, že vaša rodina potrebuje nejaký rituál? Ale neviete, ako ho vytvoriť, ako často ho opakovať? Rituál nemusí byť opakovaný denne, môže sa objaviť raz za mesiac (napr. rodinné posedenie pri koláči, káve so starými rodičmi, vychádzka so širšou rodinou…). Ešte pred zavedením rituálu je dobré, ak sa rodičia najprv o tom porozprávajú a potom s deťmi, pričom boli pripravení akceptovať názory detí.

Pri vytváraní nového rituálu je dôležité stanoviť si pravidlá a to:
- čas rituálu - určite si čas, ktorý je vyhradený na daný rituál a po vzájomnej dohode požiadajte všetkých, aby ho rešpektovali. Nedávali si iné aktivity na daný deň, či hodinu. Pomôže ak si stanovíte v kalendári konkrétny deň, kedy ste sa ho rozhodli zaviesť napr. rodinnú vychádzku (každá sobota doobeda), budete si to pamätať a budete mať istotu, že na to nik nezabudol.

- stabilitu rituálu - nepresúvajte rituál na iný deň. Ak ste sa rozhodli pre danú aktivitu v jeden deň, spravte preto maximum, aby ste na ňom zúčastnili. Zároveň ale nič netlačte nasilu.

- zmysluplnosť rituálu - ak rituál nemá zmysel, ľahko sa z neho stane rutina alebo zvyk, ktorý prináša do rodiny stres.

- aktuálnosť rituálu - veľmi úzko súvisí so zmysluplnosťou rituálu a to napríklad, ak vaše dieťa už nechce zaspávať pri rozsvietenej lampičke, alebo už nechce rozprávku na dobrú noc. Buďte vnímaví na aktuálnosť a potrebu daného rituálu, aby ste ani seba, ani dieťa netlačili do niečoho “len kvôli zvyku”. Tak ako sa vyvíja a mení rodina, tak sa aj zvyky vyvíjajú a menia a navzájom sa podporujú.


Rituály sú pre náš rodinný život dôležité. Okrem stability nám a našim deťom dávajú pocit lásky, vzájomnej spolupatričnosti a radosti. Sú aktivitou, prostredníctvom ktorej ukazujeme deťom naše hodnoty, zvyky, skúsenosti, zároveň im posúvame naše dedičstvo. V rituáloch sa spájame ako rodina, vnímame sa, rozprávame a trávime spolu čas. Tento predvianočný čas je vhodný na vytváranie a premyslenie rituálov, zvykov, ktoré chceme odovzdať našim deťom. Rituály majú v sebe posolstvo, ktoré môžeme napísať my rodičia.

Dnes som dcére čítala Rozprávku o vzbure hračiek a tikajúcom budíku. Je to príbeh o budíku, ktorý sa nudil a tak sa rozhodol poprechádzať sa medzi hračkami. Odrazu ho oslovila bábika a začali sa rozprávať. Bábika v červených šatách sa začala sťažovať, že sa celé dni nudí, že sa s ňou nikto nehrá. Keď tieto slová počuli aj ostatné hračky, začali rozprávať, ako aj ony nudia, ako sa s nimi deti nehrajú. A ak áno, tak ich po chvíli hodia do rohu izby, kde ležia celé poničené. Hračky a budík sa dohodli, že sa vzbúria. Ich vzbura spočívala v dohode, že ak sa deti nebudú s hračkami hrať a  budú ich ničiť, budík prestane ráno zvoniť a deti zmeškajú rannú rozprávku v škôlke. Unudené a poničené hračky chceli, aby si ich deti začali vážiť, veď boli pre ne darčekom pod stromčekom na Vianoce a boli darované z lásky.
Viete ako skončila rozprávka? Deti nechceli zmeškať rozprávku v škôlke a začali sa  s hračkami hrávať.

O chvíľu budú deti znova rozbaľovať darčeky pod stromčekom. Čo si pod ním nájdu? Čítal alebo nečítal Ježiško list? Budú sa deti tešiť? Určite je to veľká výzva pre nás rodičov, aby sme naplnili detské očakávania, ale zároveň udržali istú prijateľnú hranicu v darovaní. Aké vybrať hračky? V prvom rade Vám pomôže, ak s dieťaťom napíšete list Ježiškovi, kde dieťa spomenie hračky či svoje túžby. Nemusíte list napísať za jeden deň, v kľude ho píšte aj týždeň a nakoniec vyberte spolu so svojou ratolesťou tie, ktoré najviac chce.


Ďalšou pomôckou pre výber hračiek je vek dieťaťa a jeho záujmy:

- Deti do 12 mesiacov - detičky do jedného roka spoznávajú svet okolo seba prostredníctvom zmyslov. Ako darček sú pre ne vhodné zvukové či hmatové hračky. Vyberajte čo najfarebnejšie hračky, hračky interaktívne, loptičky, zvukové hračky ako klavír pre najmenšie deti, hračky zaujímavé svojím povrchom.

- Deti 1 až 2 roky - v období okolo roka už väčšina detí chodí. Vhodné sú preto hračky, ktoré sa tlačia pred sebou alebo sa ťahajú za sebou (kočík, vláčik - zvieratko na kolieskach na šnúrke…). Deťom sa zlepšuje jemná motorika, preto ak kúpite kocky väčšie či menšie, vkladačky, budú si ju práve na týchto hračkách trénovať. Vhodným darčekom sú hudobné hračky a hračky, ktoré rozvíjajú fantáziu ako rôzne navliekacie hry, knižky (najskôr sú vhodné leporelá, neskôr knižky s veľkými puzzle, hudobné knižky).

- 3 až 4 ročné deti - deti sa v tomto období radi hrávajú rolové hry (na doktora, na mamičku, princeznú či na policajtov, kovbojov…). Preto sú vhodné hračky napodobňujúce svet dospelých - bábiky, lekársky kufrík, detské náradia… Ak Váš syn túži po detskej pištoli a Vy mu ju z obavy pred prejavmi agresie nechcete kúpiť, kľudne mu ju kúpte. Agresívne dieťa prejaví totiž svoju agresiu aj bez zbrane. Naopak, hračkárska pištoľ mu pomôže ľahšie sa preniesť do sveta kovbojov a indiánov. Dievčatká sa hrávajú na princezné, umožnite im to prostredníctvom princeznovských šiat či koruniek. Detská fantázia a napodobňovanie rolí patrí do ich detstva.
Hračky podporujúce jemnú motoriku - korálky, kreatívne stavebnice, hry s farbami či tvarmi, farbičky, omaľovánky alebo plastelína budú darčekom, s ktorým sa zahráte spolu s dieťaťom a strávite tak spolu nenahraditeľný čas.

- 5 až 6 ročné deti - deti v predškolskom veku poteší jednoduchá spoločenská hra, prostredníctvom ktorej sa naučia dodržiavať pravidlá, naučia sa nielen vyhrávať, ale i prehrávať, naučia sa trpezlivosti či spolupráci. Spoločenská hra je veľmi dobrým darčekom nielen pre deti, ale i pre rodičov na osvieženie hracích aktivít počas celého roka.
Deti v tomto období začínajú prejavovať záujem o písmenka a učenie sa. Preto sú vhodné edukačné hračky či knižky. Stavebnice rôzneho typu rozvíjajúce jemnú motoriku, spoluprácu s hrovým partnerom a trpezlivosť.


A čo videohry? Kúpiť či nekúpiť deťom? Videohry dokážu zlepšiť koordináciu ruka - oko, pohotovostnú reakciu, zlepšujú reflexy, rozvíjajú fantáziu, ale dôsledne sa pozrite, pre akú vekovú hranicu sú určené konkrétne videohry. Veľmi dôležité je, koľko času strávi dieťa hraním sa videohier. Ako najlepšia prevencia proti niekoľkohodinovému hraniu je pevne stanovený čas, počas ktorého sa dieťa hrá. Nedovoľte mu ju prekročiť. Virtuálne hry však nesmú byť únikom z reality, nesmú zobrať všetok čas určený na detské hranie a nesmú byť jediným prostriedkom na hranie. Nestráňte sa zahrať si videohru s Vaším dieťaťom. Za pomoci dodržiavania pravidiel sa z videohier môže stať dobrý darček.


Aké množstvo hračiek kúpiť deťom? V princípe neexistuje žiaden limit, ktorý by ste mali či nemali prekročiť. Množstvo darčekov kúpte podľa seba, ale rátajte s tým, že deti si hračky vyberú. Vyberú si tie, s ktorými sa budú hrať a s ktorými nie. Nezabúdajme, že hra a hračky deti najviac učia porozumieť svetu a vzťahom v ňom.  Ale nenechajte sa vtiahnuť do materialistického sveta, do sveta reklám detí a hračiek - počúvajte svoje dieťa a zistíte po čom naozaj túži.

Tak ako som v úvode spomínala rozprávku, v ktorej sa hračky sťažovali, že sa s nimi nikto nehrá, skúste sa pozrieť do detskej izby na hračky. Koľko ich tam má? Vianoce budú krajšie nie o koľko viac hračiek dieťa dostane, ale o koľko viac času s ním strávite. Či sa už budete rozprávať, variť, prechádzať sa alebo hrať sa. Čas, ktorý s dieťaťom strávite - najmä hraním sa, ho naplní láskou a bezpečím. Tak sa nebudú nudiť ani hračky, ani deti.