Šesť rád ako vychovať nesebecké dieťa

Poznáte rozprávku Hviezdne toliare? Je to rozprávka o malej sirôtke, ktorá nikoho nemala. Rozhodla sa, že odíde do sveta s kúskom chleba. Cestou stretne biedneho starčeka, ktorý ju prosí o kúsok chleba. Skromné dievčatko sa podelí o chleba a neskôr stretne malé dieťa, ktorému je zima a tak sirôtka neváha a dá mu svoju čiapku. O chvíľu stretne ďalšie malé dievčatko, ktorému podaruje aj zvyšok svojich šiat. Sirôtka tak stojí bez ničoho v lese, vedomá si, že už nemá naozaj nič, ani chlieb, ani šaty a nevie, čo robiť. Odrazu začnú z neba padať toliare a sirota je oblečená v krásnych šatách. Od toho času je sirôtke vodilo už len dobre po celý život.

Čo si myslíte, že prežívala sirota, keď sa podelila nielen o chlieb, ale i o oblečenie? Myslíte, že rozmýšľala dopredu, čo bude jesť, či čo si oblečie? Nie, sirôtka sa vzdala všetkého čo mala, pretože poslúchla svoje srdce. 
O to väčšiu radosť prežila, keď ako nečakanú odmenu dostala toliare a nažívala si bez starostí. 
Určite si aj vy spomeniete na ten pocit, ktorý ste mali, ak ste niekomu niečo dali. Ten pocit zadosťučinenia, pokoja, lásky, či porozumenia. Asi tak sa cítila sirota v rozprávke o Hviezdnych toliaroch. 

A čo naše deti? Vedia sa podeliť o veci tak, ako sirota? Prežili už ten pocit, keď niekomu dajú hračku, či sa podelia? Vedia sa deti deliť prirodzene, či ich to máme my rodičia naučiť? Vieme, v ktorom veku to od nich môžeme očakávať a vyžadovať? 

Deti do približne jedného roku života nemajú vyvinutú stálosť objektov. To znamená, že deti si myslia, že to, čo nevidia, to neexistuje. Nevedia, že hoci sa osoba alebo vec schovala, či odišla do druhej miestnosti, tak v skutočnosti nezmizla, ale existuje. Po jednom roku si deti začínajú túto stálosť objektov uvedomovať a nastáva tu prvé obdobie, kedy sa deti odmietajú deliť o hračky. Uvedomujú si, že hračku má niekto iný, že ju nemajú a že hračka existuje hoci ju nevidia. Tento až úzkostný pocit vyplýva zo sebauvedomenia dieťaťa. Dieťa si v roku začína uvedomovať svoje JA, svoju identitu. Začína prejavovať svoju vôľu, vnímať a ohradzovať sa voči zákazom, či nasmerovaniu. Svoju identitu definujú slovom MOJE - moja mama, moje auto, moja bábika, moje jedlo, moje pitie… 
Ak im hovoríme, aby sa delili o hračky, nevedia si uvedomiť, že hračku spúšťajú len na chvíľu. Pre nich to znamená navždy. Neriešia čas, riešia a vnímajú to, že sa “musia” podeliť o niečo, čo patrí im. 

Ako teda pomôcť deťom, aby delenie hračiek nevnímali ako krivdu? 
Ponúkam vám šesť rád, ako naučiť dieťa deliť sa: 

1. Začnite od seba a neodmietajte cukrík, či kresbu od vášho dieťaťa - ak vám vaša ratolesť prinesie jeden cukrík, prijmite ho. Aj napriek tomu, že cukríky nejete, aj napriek tomu, že viete, že je jeho obľúbený… O to viac vaše dieťa muselo vynaložiť sily, aby sa zrieklo cukríku a dalo vám ho. Ak cukrík, či darovaný obrázok, hoci je aj desiaty v ten deň prijmete, vysielate signál, že si vážite detskú štedrosť. Že vás teší a prijímate darčeky (hoci malé, možno pre vás nepotrebné, stále tie isté), že neodmietate dieťa. Tak ho povzbudíte k tomu, aby radosť, ktorú vidí u vás, sa snažilo uvidieť aj v iných, kedy niečo daruje. Ako sa cíti dieťa, ktoré ponúkne cukrík otcovi a ten ho odmietne so slovami: “spapaj ho ty.” Potom dieťa príde k mame a tá povie vetu v tom istom zmysle. Dieťa je dvakrát za sebou odmietnuté. 

2. Buďte príkladom - nebojte sa ukázať svoju štedrosť pred dieťaťom. Aj keď máte pocit, že by to vyzeralo ako chválenie sa, nie je to tak. Rozprávajte dieťaťu, komu čo idete dať. Vaše dieťa nerozoberá “ako to môže vyzerať”. Vníma a odnáša si z toho to najpodstatnejšie: “Aj moji rodičia zaniesli susedom koláč.” “Moja mamina požičala kamarátke šaty na ples…”. Okrem štedrosti ukazujete aj vašu lásku a dobroprajnosť voči druhým ľuďom. 

3. Vysvetľujte. Ak sa na ihrisku dve dvojročné deti hádajú o formičku do pieskoviska a vy ste sa rozhodli zasiahnuť - tak vysvetľujte. Povedzte vetu nasledujúceho typu: “Katka, požičaj lopatku Matúškovi. On ju bude mať iba chvíľku a potom ti ju vráti. Bude sa tešiť, on ti tiež určite požičia hrabličky. Budete mať každý inú hračku.” Touto vetou vyjadríte očakávanie a postoj oboch detských strán. Deti tak budú vedieť, že hračka sa im vráti späť a budú mať na chvíľu aj novú hračku. 

4. Robte výnimky. Sú isté druhy hračiek, ktoré má dieťa rado a nechce sa s nimi deliť. Urobte výnimku, dohodnite sa so svojím dieťaťom, že so všetkými hračkami sa delí, ale viete, ako veľmi má rado svoju bábiku či autíčko, s tou sa nemusí deliť. Nebojte sa to vysvetliť aj návšteve s ďalším malým dieťaťom. U nás doma dlho fungovalo, že “modré bábo” bola hračka, s ktorou moja dcéra spávala a všade ju nosila. To bola hračka, s ktorou sa nemusela deliť. S ostatnými sa delila ľahšie, pretože vedela, že hračka, ktorá má pre ňu veľký význam, tá ostáva s ňou.

5. Naučte svoje dieťa, že v kolektíve detí sa o hračky delí. Ak sa nechce deliť, môže sa hrať sám. Pretože ak sa chce hrať s druhými deťmi, pravidlo je také, že s hračkami sa hráme spolu. Môžeme si ich striedať, hrať sa spolu, krátko či dlho, ale v konečnom dôsledku sa hráme všetci so všetkým. Deti a zvlášť rovesníci sa naučia navzájom veľmi veľa. Ak vaše dieťa bude často vystavované situáciám, kedy sa bude musieť podeliť, prijme to ľahko a uvidí príklad aj v druhých deťoch. Nebude mať pocit, že len ono sa delí.

6. Chváľte deti. Všímajte si svoje deti, pozitívne reagujte aj na najmenší darček, či snahu uvoľniť hojdačku druhému dieťaťu, alebo požičanie akejkoľvek hračky. Vaša pochvala a láska budú pre neho motiváciou do tej doby, kedy dozreje do štádia prirodzeného delenia a štedrosti. 

Odmenou pre naše deti, ktoré sa naučia deliť sa, nebudú hviezdne toliare ako v rozprávke. Ale bude to odmena v podobe nového kamaráta, či dobrého pocitu. Ak naučíme deti deliť sa, naučia sa deliť nielen o hmotné veci, ale aj o svoje srdce, pozornosť, súcit či kamarátstvo. To bude najväčšia odmena.

---