Zažila som to v detstve mnohokrát. Vraciam sa ako jedno zo štyroch detí z rodinnej dovolenky - tak ako sme sa tešili na dovolenku, tak sa tešíme aj domov. Odomykáme vchodové dvere a takmer všetci povieme: “naša bytová vôňa.” Dodnes si pamätám tú emóciu, ktorú vo mne tieto prvé sekundy, minúta vyvolala. Taká tá úľava, radosť, že som zacítila vôňu bytu, vôňu mojich - našich vecí, že som doma, kde som sama sebou. Máte aj vy takéto “spomienkové vône?” Nemyslím vôňu navareného obedu, či čerstvo napečených koláčov, ale vôňu bytu, domova.
Odkiaľ sa nabrala vôňa domova? Ako vzniká a prečo ak ju cítim, som zrazu istejšia, uvoľnenejšia? Nad touto “bytovou vôňou” som začala rozmýšľať, keď som sa vydala a s manželom sme sa nasťahovali do dvojgarsónky. Rýchlo sme sa zabývali, ale moja bytová vôňa tam akosi nebola, ale ani som to neriešila. Po dvoch rokoch sme sa presťahovali už s ročnou dcérou do väčšieho bytu. Neviem, čím to bolo, že túto vôňu som už podvedome hľadala aj v novom byte. Vždy, keď sa vraciame z dovolenky, otvorím dvere, nadýchnem sa a čakám, či zacítim našu vôňu domu. A áno, postupne sa táto vôňa udomácňuje aj u nás. Čím to je? Tým, že sme zabývaní? Alebo tým, že už máme dve deti, ktoré sa ihneď po príchode domov začnú bezstarostne hrať s hračkami a neriešia prežitú dovolenku, neriešia nevybalené kufre, neriešia večeru… Možno je tým, že “bytová vôňa” vôbec nie je zmesou vôni, pachov...ale zmesou emócií, ktoré spolu prežívame ako rodina v našom byte. Dnes sa zamýšľam nad tým, ako veľmi mi záleží, aby moje deti cítili túto vôňu domova. Je dôležité, aby deti vnímali rodinu ako bezpečné prostredie, kde sú prijaté. V rodine sa učia, že mama a otec sú rodičia, ktorí aj svojimi chybami ukazujú svoju lásku. Koľkokrát sa nám stalo, že sme okríkli dieťa o pár tónov hlasnejšie, než sme chceli? Koľkokrát sa nám stalo, že sme šli riešiť detský problém s pokojnou hlavou, ale pristihli sme sa, že už máme nervy na prasknutie? Naše deti to vnímajú, vidia nás aj slabých, aj silných. Koľkokrát nás potom trápilo svedomie? Ja už viem, že ak poviem svojej dcére prepáč, vie a chápe, že aj ona mne povie prepáč, ak sa udeje niečo s čím nesúhlasím. Je to pre ňu prirodzené, pretože vidí, že aj ja sa viem ospravedlniť, vidí ma ako vzor správania. Deti vidia, že aj dva rozdielne názory rodičov sa dokážu nakoniec zlúčiť a dohodnúť sa. Keď dieťa zažíva nielen ja, ale my - my sa dohodneme, my pôjdeme, my sa podelíme, my sa tešíme, my smútime… toto všetko, všetka naša výchova tvorí vôňu domova. Výchova rozvíja osobnosť dieťaťa. Cieľom je, aby jedného dňa dieťa bolo schopné vlastného progresívneho sebarozvoja. Aby sa z neho stala ucelená bytosť nielen múdra, ale aby princípy dobra a morálky mala vžité. Keď som bola dieťa, tak som si to neuvedomovala, no dnes viem, že tam, kde sú moji rodičia, tam je aj vôňa domova a aj môj domov. A tak si prajem aj pre seba, aj pre vás, aby sme vedeli pripraviť vôňu domova pre tých, ktorí sú pre nás dôležití.
1 Comment
|
Katarína WinterováSom doktorka pedagogiky, kouč a mediátor, najmä matka troch detí. Mojou prácou sú deti a mojou snahou je pomôcť Vám priniesť odpovede na otázky výchovy novým pohľadom a nájsť naplnenie z rodičovstva. |